Cookies

Na naších stránkach používame cookies. Slúžia na zlepšenie našej práce a vášho zážitku z čítania Behame.sk.
Bližie informácie nájdete v Pravidlách používania cookies. Spracovanie a správu cookies nastavíte priamo vo Vašom prehliadači.
Súhlasím
Načítavam...
Beháme.sk
Zvoľte veľkosť písma:
AaAaAaAaAa
Beháme.sk

Vďaka behu žijeme dlhšie zdraví, tvrdí behajúci psychiater Okruhlica

Vďaka behu žijeme dlhšie zdraví, tvrdí behajúci psychiater Okruhlica
„Je rozdiel, či budeme žiť od päťdesiatky do 85 rokov na liekoch, s bolesťami, pri sťaženom pohybe, alebo si zachováme sviežosť, aj keď zdatnosť dvadsaťročných sa nám už nikdy nevráti“, hovorí 67-ročný riaditeľ Centra pre liečbu drogových závislosti v Bratislave, behajúci psychiater ĽUBOMÍR OKRUHLICA.
V mnohých rozhovoroch spomínate závislosť na lenivosti. Existuje aj závislosť na behu, ktorá môže spôsobiť človeku problémy?

Samotná závislosť na behu asi ťažko. Azda len ako dôsledok kompenzácie vnútorných problémov. Beh nie je pre človeka chorobná, ale naopak prirodzená forma pohybu. Tak to máme geneticky zakódované. Malé deti neustále pobehujú, aj ľudia žijúci v prírodných podmienkach. Až spoločnosť, súčasný charakter práce a s vekom aj chronické zdravotné problémy donútia dospelého človeka pohybovať sa chôdzou. Hoci dnes už nezriedka vidíme mnohých, že do práce a späť sa presúvajú behom.

V tejto súvislosti však zvyknete uvádzať príklad chorobne cvičiacich dievčat a žien vo fitnes centrách, lebo sa im nepáči ich postava. Z mnohých sa pri prehnanej snahe schudnúť stanú mentálne anorektičky. Čo ich vedie k tomu, že si svojou posadnutosťou ubližujú?
To je jeden z príkladov, kedy nadmerné telesné cvičenie - a môže to byť aj rekreačný beh - je chorobným prejavom. Jeho podstatou však nie je závislosť na behu, ale mentálna anorexia. Pôvod poruchy nie je celkom známy. Vie sa však, že istú úlohu má pri nej genetika. Prakticky sa však nevyskytuje v rozvojových krajinách, naopak má oveľa väčší výskyt v bohatom západnom svete. Mohli by sme ju označiť za civilizačný fenomén.

Známy ultramaratónec a bežecký dobrodruh Charlie Enge, ktorý okrem iného prebehol cez púšt Saharu aj púšť Gobi, priznal, že iba vymenil jednu závislosť za druhú. V jeho prípade alkohol za behanie. Je to častý jav u ultramaratóncov, ktorí dokážu v behu mnohokrát predviesť až nadľudské výkony?

Ako som povedal, nadmerné behanie, ktoré môže poškodiť zdravie, býva neraz príznakom iného duševného problému. U Engeho to bola transformácia z oveľa nebezpečnejšej závislosti od alkoholu do extrémnej pohybovej aktivity. Rizikom u elitných a extrémnych ultrabežcov je nadmerné zväčšenie srdca, čo môže viesť k závažným poruchám srdcovej činnosti. Ľudia zotavujúci sa zo závislosti sa neraz v prvých mesiacoch abstinencie vrhnú do práce a pracujú dvanásť aj viac hodín denne. Síce je to obyčajne prechodné obdobie, ale tiež prináša riziká. Preto je dobré, aby ich v tejto fáze života ešte viedli odborníci.

Známy slovenský ultrabežec Slavomír Lindvai z Veľkej Idy tiež tvrdí, že k behaniu ultramaratónov či viacdňových behov ho doviedol alkoholizmus v mladom veku. Stáva sa často, že zmena typu závislosti môže človeka priviesť k pozoruhodným športovým výsledkom?


Stáva sa to, ale aj u nás v centre sa oveľa častejšie vyskytuje situácia, keď sa špičkoví športovci po poklese výkonnosti stanú závislými od alkoholu.

Často zdôrazňujete, že v neskoršom veku nie je dôležité, ako rýchlo dokáže človek behať, ale ako dlho mu bežecký elán vydrží. Prečo je také dôležité, aby človek do vysokého veku pravidelne behal?

Pretože pravidelné vytrvalostné športy, a na prvom mieste behy, predlžujú ľuďom roky života prežité v zdraví. Je rozdiel, či budeme žiť od päťdesiatky do 85 rokov na liekoch, s bolesťami, pri sťaženom pohybe, alebo si zachováme sviežosť, aj keď zdatnosť 20-ročných sa nám už nikdy nevráti. Ba ani 30 či 40-ročných. Nežime zase v sebaklame a ilúziách.

Podľa vás je človek závislý na nejakej aktivite vtedy, keď kvôli nej prestáva normálne fungovať v partnerských vzťahoch a v pracovnom prostredí. Môže sa to stať aj fanatickým vyznavačom behu a športovania?


Áno, ale prvotná príčina býva obyčajne niekde inde. Treba nájsť dôvod, pre ktorý človek začal nadmerne behať a zanedbávať prácu, rodinu. Môžu to byť napríklad závažné pracovné problémy, ťažká nevyliečiteľná choroba dieťaťa, keď sa behanie stáva relaxáciou a únikom od starostí. Sú to situácie, kde je ťažké hovoriť o patológii behania. Naopak. Beh vtedy pomáha ľuďom vyrovnať sa s pre nich neriešiteľnou situáciou, kompenzovať veci z psychickej stránky.

Sám ste v čase najlepšej bežeckej formy absolvovali v týždni 120 až 150 kilometrov. Stačilo vám to k spokojnosti? Neskúšali ste ešte ďalej?


Na viac som nemal čas, aj toto boli náročné objemy. Mal som vtedy métu absolvovať preteky Ultra-Trail du Mont-Blanc a práve takejto príprave vďačím za to, že sa mi to v extrémnom počasí podarilo. Nevidím dôvod, prečo by som mal hranice posúvať. Teraz už tak veľa nebehám. Sú však mnohí ľudia, ktorí behajú viac. Majú na to svoje dôvody. Ako hovorí moja priateľka, známa maratónska legenda Evička Seidlová, vždy je to „niečo za niečo.“

Prvý maratón ste zabehli v novembri 2005 na Liptove, posledný súťažný, ktorý je evidovaný v tabuľkách bežeckého portálu Behej.cz, v septembri 2017. Koľko maratónov ste v živote odbehli?

Nepočítam ich a neviem, koľko maratónov som odbehol, no s istotou viem, že prvý nebol ten na Liptove, ale Viedenský maratón. Pre mňa, vtedy ako začiatočníka, mal dosť dlhý časový limit, preto som sa preň rozhodol.

Prečo ste prestali chodiť na masové verejné podujatia a beháte už iba pre seba a pre radosť z behu?

Nikdy som nebol “zberateľom“ maratónov. Pokiaľ ide o čas, už vo vyššom strednom veku som okúsil, čo dokážem a teraz, ak idem na maratón, alebo ultramaratón, mám už inú filozofiu. Ide mi o to, užiť si pobyt v prírode a hýbať sa, občas pobehnúť tak, aby som došiel do cieľa v limite. Pre mňa je väčším pôžitkom byť tam dlhšie. Takto sme si na príklad užili spolu s manželkou slnečný jesenný deň a prekrásnu nočnú hviezdnu oblohu v minulom roku na Javorníckej stovke.

Na ktorý svoj bežecký výkon ste najpyšnejší?


Ťažká otázka. V prvom momente ma napadlo, že na každý! V živej pamäti mám stále víťazstvo v mixoch na Nízkotatranskej stíhačke, na čo som vtedy ani vo sne nepomyslel. Náročný a pekný beh je Tatranská šelma, no a tiež všetky ostatné (smiech).

Zažili ste preteky, ktoré ste vzdali?

Áno, ale aj tak to bol pre mňa zážitok, až masochistický. Pred dvoma rokmi som nedokončil zatiaľ ako jediné preteky ultrabeh Lazová stovka. Predpoveď počasia sa vtedy obrátila naruby. Tak som v druhej časti z Vrboviec na Javorinu odložil teplé a nepremokavé veci a prekvapila ma búrka, ľadovec, sneženie. Pre silné podchladenie som to - ako aj mnohí iní - musel na Javorine „zabaliť“. Ale aj to je skúsenosť. Príroda je silná a človek musí zniesť aj to, že nie vždy sa mu podarí všetko podľa plánov. Pri športe je dôležité poznať a rešpektovať svoje hranice.

Behanie pre zdravie sa neskôr pre vyplavovanie endorfínov, čiže hormónov šťastia, stáva nie iba vášňou, ale aj testom pevnej vôle, vytrvalosti a húževnatosti. Dostali ste sa na nejakých pretekoch až na hranu svojich fyzických a psychických síl?

Na spomínanej Lazovej stovke. Ultrabežci by sa mali mať na pozore pred podchladením. V dôsledku neho už zahynulo pri behu viacero výborných ultramaratóncov. Neraz, keď v zlých podmienkach, nedostatočne oblečení a vysilení zišli z trate. Preto dnes, keď mi nejde už tak o výkon a poradie v cieli, vždy chodím skôr viac oblečený, s rezervou v batohu „na ťažko“. Ak chce ale ultrabežec byť v cieli čo najskôr, je výhodou, ak je čo najľahší a musí ísť preto niekedy i do rizika.
Zaujímalo by nás, ako urobiť šťastnými tých, ktorí majú totálny odpor k behu, k pohybu a k športovaniu vo všeobecnosti. Ako ich vyliečiť z fyzickej lenivosti? Považujete ju tiež za závislosť?

V prvom rade musím upozorniť, že sa nejedná o oficiálnu diagnózu. Odporučil by som im, aby sa o športovaní poradili so športovým koučom, trénerom, trénerkou fitness, alebo športovým psychológom či dobrým pravidelne športujúcim priateľom, ktorý tiež na začiatku mal obdobný problém. Nemusí to byť hneď behanie. Dlhodobo sa dá praktizovať chôdza, nordic walking, iné vytrvalostné športy. Chôdza a rekreačný beh sú však podľa súčasných vedeckých poznatkov najzdravšie. Určite je lepšie robiť niečo pravidelne, ako sa vôbec nehýbať.
Koľko kilometrov v jednom kuse ste zabehli pri horskom traile, na ktorý ste sa nechali nahovoriť?

Ultramaratón okolo Mont Blancu bol asi môj najdlhší ultratrail a potom možno preteky Štefánik trail. Ultra-Trail du Mont-Blanc je v súčasnosti niečo ako neformálne majstrovstvá sveta v horskom ultrabehu. Nie je to však ani najťažšie, ani najdlhšie a najnáročnejšie podujatie. Hranice sa stále posúvajú. Je vecou osobného prístupu, situácie, ako sa kto rozhodne. Elitu už tvoria profesionáli. Za posledných dvadsať rokov sa výrazne zmenila atmosféra i spoločnosť účastníkov - ultrabežcov. Viac komercie, individualizmu a veľkých osobných ambícií. Ide o módnu záležitosť. Kedysi sme sa všetci na Slovensku poznali. Dnes je toľko a často výborných ultrabežcov, že nemáte šancu ich všetkých osobne spoznať. Tento vývoj popísal nemecký ultratrailový časopis, ale i legenda Kilian Jornet, ktorý tiež prešiel vývojom a zmenil svoj prístup k horskému behaniu.
17.7.2019 / Rozhovory / Autor: Štefan Žilka /  Foto: archív L. Okruhlica