Cookies

Na naších stránkach používame cookies. Slúžia na zlepšenie našej práce a vášho zážitku z čítania Behame.sk.
Bližie informácie nájdete v Pravidlách používania cookies. Spracovanie a správu cookies nastavíte priamo vo Vašom prehliadači.
Súhlasím
Načítavam...
Beháme.sk
Zvoľte veľkosť písma:
AaAaAaAaAa
Beháme.sk

V divočine je najhoršia samota

V divočine je najhoršia samota
Dnes už takmer každý pozná vo svojom okolí niekoho, kto zabehol aspoň maratón. Nájsť ultramaratónca tiež nie je problém. Existuje však skupina ľudí, ktorí posúvajú hranice ešte ďalej. Patrí do nej aj český bežec, triatlonista a dobrodruh Jan Francke (34). Viacero pretekov, ktoré absolvoval, má priamo v názve slovo extrémny, a to nielen v ľadovej pustatine Kanady, ale aj v slovenských horách.
Zo všetkých podujatí, na ktorých ste sa zúčastnili, azda najviac vytŕča Yukon Arctic Ultra. Skúste priblížiť, aké sú to preteky a ako ste sa k nim dostali, keďže je to jedna z najextrémnejších akcií na svete.

Sú to preteky, ktoré sa vymykajú porovnaniu s ostatnými. Konajú sa v najväčšej zime na Yukone na severe Kanady, kde teploty klesajú k mínus 60 stupňom. Najdlhšia vzdialenosť meria 700 až 750 kilometrov, záleží na podmienkach. Náročnosť je v tom, že sú to svojpomocné preteky. Všetko potrebné na prežitie v divočine máte na saniach, ktoré ťaháte za sebou od štartu až do cieľa. Človek je v divočine sám so sebou a so svojou hlavou. Yukon Arctic Ultra naozaj patrí medzi najextrémnejšie spomedzi ultramaratónov.
Ako som sa k tomu dostal? Ani sám neviem. Asi prirodzeným vývojom. Začal som s plávaním, potom som sa venoval triatlonu, ktorý robím stále, ďalej orientačné behy, ale nikdy nič príliš dlhé. Neskôr som tri roky žil v Austrálii. Tam som stretol dievčinu, ktorá behá dlhé trate, tak som si vyskúšal dlhšie vzdialenosti. Celkom ma to bavilo a potom som sa rozhodol, že pôjdem cez Austráliu na bicykli. Bol to vlastne môj prvý extrémnejší „ultra počin“. Neskôr som sa na istý čas ocitol v Kanade a už mi chýbal adrenalín a zrazu tam bol Yukon Arctic Ultra. Povedal som si, prečo nie.
Na bežných ultramaratónoch sa dnes zúčastňujú stovky ľudí. Tieto preteky majú viac ako 700 kilometrov. Koľko tam bolo borcov?

Keď som tam naposledy súťažil, na najdlhšej trati bolo 42 účastníkov. Podujatie sa koná každé dva roky a počet účastníkov stále rastie. Tento rok som sa pozeral na štartovú listinu a už je prihlásených 48 ľudí. Stále to však nie je masovka. Každý musí dokázať, že má skúsenosti s extrémnymi pretekmi a naozaj tam ide o život. Ak človek skúsenosti nemá, môže tam umrieť, pretože ak sa niečo stane a je mínus päťdesiat a tma, nikto vás nezachráni. Musíte vedieť v divočine prežiť.

Ako sa na to dá vôbec pripraviť? Podmienky sú extrémne z hľadiska vzdialenosti, orientácie, teploty. Keď sa Petr Vabroušek chystal na maratón na Antarktíde, trénoval v mraziarni. Čo ste vyskúšali vy?

Podľa mňa sa na to stopercentne pripraviť nedá. Musel by som byť na Yukone, aby som si tie podmienky nejako vryl pod kožu. Možno to bude znieť ako klišé, ale je to najmä o hlave. Človek musí byť psychicky silný, aby zvládal kritické situácie, pretože ak sa niečo stane a zrútite sa, alebo sa nedarí a prestane vám fungovať hlava, potom je veľmi rýchlo koniec. Ja som ani nejako extra netrénoval, skôr som sa pripravoval v hlave. Keďže som predtým v roku 2015 preteky nedokončil, vedel som, čo ma čaká a bol som úplne pokojný. Neočakával som, že prídem do cieľa, len som sa snažil zvládnuť daný deň.

Čo bolo najťažšie pri úspešnom pokuse v roku 2017? Ktorá pasáž pretekov bola najnáročnejšia?

Najťažšie sú prvé tri dni. To je asi pri všetkých dlhých pretekoch, keď si telo zvyká na záťaž, na zimu. Potom sa adaptujete a ste celkom v pohode, ak sa pri týchto podmienkach to slovo dá použiť. Ťažkých je zase záverečných asi dvesto kilometrov, keď je veľa dlhých stúpaní, veľká divočina. Dvesto kilometrov nemáte žiadny kontrolný bod, nie je tam nič. Tých dvesto kilometrov trvá tri dni a ste tam naozaj sami, pretože preteky dokončí približne desať ľudí. Najhoršia je samota a vedomie, že ste v divočine sami. Ale eufória, keď sa nakoniec dostanete do cieľa, je neopísateľná.

Koľko vám trvalo prejsť celú trať?

Išiel som desať a pol dňa. Víťaz bol v cieli o deň a niečo skôr. Chodcom to teda trvá od osem a pol dňa vyššie.

Ako často sa počas tých 700 kilometrov stretnete s príznakmi civilizácie?

Trikrát sa priblížime jedinej ceste, ktorá spája juh so severom, čiže Whitehorse a Dawson City. Pri tej ceste sú indiánske osady, takže vtedy sa dostaneme do civilizácie, kde sú aj domčeky a môžeme sa dostať aj do tepla, čo je samozrejme veľmi príjemné.

Zažili ste aj kontakt s divou zverou?

Áno. Je to aj jeden z faktorov, prečo je to pre nás Európanov extrémne. Nie sme úplne zvyknutí na zvieratá, ako sú napríklad vlky. Tie som stretol, keďže je ich tam veľa. Deň pred našimi pretekmi štartuje veľmi známa súťaž psích záprahov Yukon Quest, takže vlky sú zvedavé na psy a sťahujú sa z celého okolia. Keď tam ideme my, vlčie svorky tam stále sú, prenasledujú vás. Niežeby zaútočili, ale v noci, keď je tma, človek má rôzne hororové predstavy, ako vlky skáču na ľudí. Takže s vlkmi som sa stretol, ale losa som videl iba mŕtveho. Miestni hovoria, že práve los je najnebezpečnejší. Je to ohromné zviera, ako dve kravy na sebe. Navyše je veľmi teritoriálne. Je tam viac zabití spôsobených losom ako vlkmi. Ale aj tak som sa viac bál vlkov (smiech). Miestni sa síce smejú, že sme „priposratí“ Európania, ale oni nechodia do lesa o tretej v noci a ak by išli, tak s flintou. My na saniach žiadnu zbraň nemáme, pretože každý kilogram navyše sa počíta.
Chystáte sa tam znova, alebo je to už uzavretá kapitola?

Bol som tam celkovo trikrát. Prvýkrát som išiel najkratšiu trať na sto míľ, druhýkrát som nedokončil a skončil som vlastne v cieli stredne dlhej verzie, ktorá má 500 kilometrov, takže teoreticky to mám všetko odškrtnuté. Moja druhá účasť bola v podstate svadobná cesta. Manželka išla sto míľ a ja tú dlhú trasu. Vrátiť sa tam chcem, ale s manželkou. Keď budeme mať nejaké výročie, tak si dáme niektorú tú dlhú trať. Teraz sa chystám k susedom na Aljašku. Tam sa konajú veľmi podobné a tiež známe preteky Iditarod. Tie ma čakajú vo februári.

Čím sa aljašské preteky líšia od tých v Yukone?

Tí, čo tam žijú, hovoria, že na Yukone sú nižšie teploty, keďže je to vo vnútrozemí. Na Aljaške zase oveľa viac fúka, je tam väčšia vlhkosť od mora. Budú tam aj väčšie kopce. Ak sa ma opýtate o niekoľko mesiacov, poviem vám to presne. Sám som zvedavý.

Vo vašom profile ma zaujalo, že ste absolvovali sériu horských triatlonov na Slovensku – Goralman, Oravaman a Jánošík. Čo vás tam prilákalo a ako sa vám tam páčilo?

Prilákali ma najmä nádherné hory. Roháče, Malá Fatra - to sú krásne miesta a žijú tam skvelí ľudia. Okrem toho, ľudia, ktorí tie preteky organizujú, to robia veľmi dobre, vždy to má rodinnú, priateľskú atmosféru. To bol jeden z dôvodov. Ďalší bol, že vyhľadávam takéto triatlony, kde sa behá v teréne. Je to trochu extrémnejšie, nie je to len tupá drina na asfalte. Celá tá trilógia patrí k mojim najobľúbenejším triatlonom.

Ak by ste ich mali porovnať s horskými triatlonmi v iných častiach sveta, nakoľko sú tieto slovenské preteky náročné?

Ten najdlhší, Jánošík, je moja srdcovka, krajší a ťažší triatlon som ešte neabsolvoval. Jánošík je špecifický tým, že sa štartuje o polnoci, takže v noci plávate v Oravskej priehrade, potom aj 90 percent cyklistiky je za tmy a beh je niečo úplne úžasné. Maratón v takých ťažkých a krásnych kopcoch je úžasný zážitok, aj keď je to obrovská drina a človek si siahne na dno, ale stojí to za to. Mne to veľa dáva. Pobyt v horách ma nabíja. Radšej pobežím maratón sedem hodín po kopcoch, ako by som bežal na asfalte po rovine a len naháňal súperov. Síce som neabsolvoval všetky extrémne triatlony, ale myslím, že Jánošík je jeden z najťažších dlhých triatlonov na svete, pretože ten formát je úplne unikátny.

Už ste spomenuli, že v zime vás čaká Iditarod na Aljaške. Aké máte okrem toho plány na najbližšie obdobie, či už súťažné, alebo nesúťažné, ale dobrodružné?

V Laponsku existuje výzva, v podstate orientačný beh, ale neorganizovaný, kde sú len kontrolné body. Má približne 1000 -1100 kilometrov. To ma celkom láka. Pôvodne som to chcel absolvovať už teraz v zime, ale volanie Aljašky bolo silnejšie, pretože stále mám súťažného ducha, takže som uprednostnil preteky. Mojím snom je raz sa dostať na niektorý z pólov, severný alebo južný. Na to je však treba množstvo finančných prostriedkov, takže je to skôr hudba budúcnosti. Mám radšej zimu ako teplo, takže mám vysnívané tieto ciele, aj keď je to trocha komerčnejšie. Veľa som čítal o výpravách Amundsena, Scotta či Shackletona, takže je môj chlapčenský sen niekedy sa tam dostať.

Človek, ktorý športuje len rekreačne, sa isto pýta, ako sa dá zladiť extrémne športovanie, ktoré si vyžaduje niekoľko dní len na absolvovanie pretekov, s prácou. Čo vás živí?


V prvom rade musíte mať tolerantnú rodinu, tolerantnú manželku, čo sa mi podarilo, čo ma veľmi teší. Skĺbiť s prácou sa to dá. Mňa živí turistický ruch. Na Máchovom jazere máme krčmu, takže to je sezónna práca. V zime sme chodili pracovať do Kanady. Venujem sa práci všetkého druhu. V Kanade som staval domy, doma čapujem pivo za barom a okrem toho sa občas naskytne nejaká prednáška. Mám rád pestrosť a v práci sa nebojím ničoho. Asi by som nemohol robiť pol života jednu prácu. Živia ma rôzne veci a nič poriadne (smiech). Tak to mám aj v športe. Venujem sa rôznym športom - triatlonu, orientačnému behu, plávaniu, okrem toho mám kapelu, takže nič nerobím poriadne (Ak si pozriete Janove výsledky, zistíte, že to nie je celkom pravda, pozn. red.). Ale baví ma to a to je dôležité.

Pochádzate zo športovej rodiny. Mohli by ste priblížiť aj ostatných športujúcich členov rodiny?

To, že sa venujem športu, je dôsledok našej výchovy. Aj môj brat Michal je veľmi dobrý športovec, aj keď nerobí takéto extrémne veci. Otec sa venoval najprv atletike, potom triatlonu a mama súťažne plávala a venovala sa orientačnému behu, takže sme nemali na výber. Ako deti nás hnevalo, že v sobotu bola v televízii rozprávka a my sme museli na výlet alebo na lyže, ale teraz sme za to vďační. Rodičia boli na nás dobrí, ale prísni, takže nakoniec v nás lásku k športu vypestovali a dnes si neviem predstaviť život bez pohybu, bez športu.

Ak by ste mali čitateľom odporučiť náročnú, ale zvládnuteľnú výzvu niekde v Českej republike alebo na Slovensku, čo by to bolo?

Na Slovensku behy až tak nepoznám, ale napríklad horský triatlon Goralman je podľa mňa zvládnuteľný aj pre človeka, ktorý nie je výnimočne trénovaný. Plávanie a cyklistika sú tam pomerne jednoduché a beh je najprv chôdza do kopca a potom zbeh z kopca. Je to v nádhernom prostredí a tá oblasť nie je až taká známa. V Česku je špecifický Čertovský ultratrail na Kokořínsku. Je to na mäkkom povrchu a nemáte obúchané nohy z asfaltu. Kratšia verzia má 33 kilometrov, takže je to relatívne zvládnuteľné. Bude to znieť ako reklama, nemusíte to tam dávať, ale aj ja organizujem preteky na Máchovom jazere. Snažil som sa vybrať naozaj peknú trať okolo jazera. Sú tam krásne traily na behanie. Chodievajú tam viac hobby bežci, ktorí si idú prvýkrát vyskúšať, či dokážu odbehnúť viac ako 20 kilometrov.

17.1.2019 / Rozhovory / Autor: Tomáš Mrva /  Foto: Facebook/Jan Venca Francke