Cookies

Na naších stránkach používame cookies. Slúžia na zlepšenie našej práce a vášho zážitku z čítania Behame.sk.
Bližie informácie nájdete v Pravidlách používania cookies. Spracovanie a správu cookies nastavíte priamo vo Vašom prehliadači.
Súhlasím
Načítavam...
Beháme.sk
Zvoľte veľkosť písma:
AaAaAaAaAa
Beháme.sk

Už netúžim po stupni víťazov, hovorí riaditeľka portálu Profesia.sk Ivana Molnárová

Už netúžim po stupni víťazov, hovorí riaditeľka portálu Profesia.sk Ivana Molnárová
Streda, päť hodín ráno. Mesto je vyľudnené, ulice tiché a ona pokojne svojim tempom beží v ústrety pracovným povinnostiam. Skôr než zasadne na manažérsku stoličku, dôkladne si vyčistí hlavu. V polovici novembra si odbehne svojich osem - deväť kilometrov. Bez hodiniek, podľa svojich pocitov, len tak pre obyčajnú radosť z behu. Iba preto, že si na každodenný beh zvykla. Bývalá nádejná šprintérka dlhé behy nemala v láske. Dnes hravo zvládne polmaratón. O svojom vzťahu k behu hovorí výkonná riaditeľka internetového portálu Profesia.sk IVANA MOLNÁROVÁ. 
Na verejných behoch ste sa začali objavovať pred štyrmi - piatimi rokmi. Športovali ste dovtedy?

Ako žiačka som hrala volejbal za školu, ale po jej skončení som nejako extra aktívne nešportovala. Bola som dobrá v šprinte. Z duše som nenávidela dvanásťminútové testy. Ak som mala bežať dlhšiu trať, funela som ako lokomotíva (smiech). Neskôr som z rôznych dôvodov nemala na šport vôbec čas. Aj pre materské povinnosti. K športu som sa vrátila až po štyridsiatke, alebo ešte neskôr. Pociťovala som potrebu hýbať sa, robiť niečo pre svoje telo. Vďaka behu som napríklad schudla 17 kilogramov, čo mi pomohlo aj mentálne. Cítim sa lepšie, viac vydržím. Mám v sebe toľko pozitívnej energie, že by som ju mohla rozdávať.

Aká bola vaša cesta k dlhým vytrvalostným behom?


Veľmi sa mi páčil Národný beh Devín - Bratislava. Bolo to vtedy, keď ho behali moje deti, aktívni plavci. Pozorne som sledovala dianie na tomto behu a pohrávala sa s myšlienkou, že by som si to raz chcela vyskúšať. Uvažovala som, že sa naň pripravím, že tých desať - dvanásť kilometrov odbehnem, hoci mám už po štyridsiatke. To bol prvý podnet.

Váš prvý verejný beh bol teda Devín - Bratislava?


Nie. Bol to štafetový beh v rámci ČSOB Bratislava Marathonu. Prihlásili sme sa naň ako firma, odbehla som si svoj úsek a vychutnala si krásny pocit v cieli. Dostala som prvú medailu v živote. To bol tiež krásny moment a impulz do ďalšieho systematického tréningu. A nadšená som bola najmä z nádhernej atmosféry, ktorá na podujatí panovala. Z ľudí okolo trate. A tiež aj z toho, že mesto bolo bez áut, cesty počas akcie patrili iba nám. Pamätám si, že som bežala prvý úsek štafety a po dobehnutí do cieľa som už potom bez čísla pokračovala ďalej a odbehla som celý polmaratón. Zrazu som zistila, že to dokážem (smiech). 
Kde všade ste už bežali?

Nemám všetko spočítané... Bežala som na podujatiach na Slovensku, v Rakúsku, Maďarsku i Česku. Veľmi si cením účasť našej štafety na Štefánik Traile z Brezovej pod Bradlom do Bratislavy. Štartovali sme tam na niekoľkých ročníkoch. Pridanou hodnotou tohto behu je jeho charitatívna stránka. Účastníci bežia aj pre detský hospic Plamienok. Je krásne, keď svojim behom môžeme pomôcť vyzbierať solídnu sumu peňazí pre Plamienok. To je niečo navyše... Veľmi si vážim Martina Urbanika, že celú akciu takto vymyslel. Bežala som aj Ultralanovku na Kolibe. Tiež sme týmto behom prispeli na charitu. 
 
Máte za sebou niekoľko ročníkov najväčšieho štafetového behu na Slovensku od Tatier k Dunaju. Ako sa vám pozdáva?

Som rada, že takéto pekné a unikátne preteky existujú. A že som ich pre seba i mojich kolegov z práce tak skoro objavila. Je to niečo, bez čoho naša bežecká sezóna nemôže byť. Je krásne intenzívne vnímať spoločné úsilie dobehnúť až do Bratislavy. Je krásne existovať od piatka do nedele non-stop v obmedzenom priestore sprievodného auta. Som rada, že na Od Tatier k Dunaju spolu bežíme, že bojujeme za spoločný cieľ. Počas tejto akcie sa lepšie spoznáme ako kolektív. Je to akcia, ktorá vás zocelí, dodá vám silu, ktorú potrebujete pri riešení náročných úloh. Počas Od Tatier k Dunaju fungujete ako jedna zohraná partia. Každý z nej beží za každého. Bez výnimky. To je najkrajšie a najsilnejšie na celej akcii.

Spomeniete si aj na nejaký výnimočný - hoci aj negatívny zážitok z týchto pretekov?

Určite si budem pamätať extrémnu búrku, ktorá nás raz v noci počas behu zastihla. To bolo niečo neuveriteľné! Bežali sme cez les. V tom hustom daždi nebolo v podstate nič vidieť. Čelová lampa v takej pľušti vôbec nepomáhala, oblohu križovali hromy - blesky. Lialo ako z krhly. Psa nebolo hodné do takého počasia vyhnať - a my sme bežali od Tatier k Dunaju! Búrky sa síce nebojím, ale nebolo to príjemné. A v tom lese už dvojnásobne nie. Priznávam bez hanby, vtedy som sa bála, ale svoj úsek som musela absolvovať, aby naša štafeta mohla pokračovať ďalej. Pre ten spoločný cieľ, ktorý sme si pred seba všetci vytýčili, som prekonala aj obavy z búrky.

Stalo sa aj vášmu tímu, že vaši spolubojovníci na trati z Jasnej do Bratislavy zablúdili? 

Áno. Hneď pri našej prvej účasti. Vtedy náš najlepší bežec zablúdil na Donovaloch. Tri hodiny ho nebolo. Namiesto desať kilometrov bežal minimálne raz toľko - a pri tom ešte blúdil...Všetci ho hľadali. Keď konečne dorazil na odovzdávku štafety, vedeli sme, že sme beznádejne posledný tím. Radili sme sa, čo ďalej. Bolo krásne, že sme si povedali, že spolu pokračujeme až do cieľa. Nevzdáme to. Kým sa bude dať, budeme bojovať. Keď sme dobehli na nábrežie Dunaja, už tam skoro nikto nebol. Totálne poslední, ale dobehli sme. Nevzdali sme to. Organizátori nás vyhlásili za najbojovnejšie družstvo celého ročníka. Tá spolupatričnosť, ten boj jeden za druhého ma tak nadchol, že som si povedala, že kým budem môcť, určite budem na behu z Jasnej do Bratislavy štartovať. Určite si tú trať ešte odbehnem. 

Máte za sebou polmaratón vo Viedni pod 1:59 aj v Kremse, kde ste si v roku 2015 utvorili osobný rekord 1:45,37 h, ale v Bratislave ste tento rok už potrebovali na polmaratón dve a pol hodiny. Čo sa stalo? Nemali ste natrénované, alebo ste nemali svoj deň? 

V určitom čase som si dala v behaní prestávku. Potrebovala som ju. A prestala som chodiť na verejné bežecké podujatia. Trochu som sa ich prejedla... Pozná to každý rekreačný bežec, ktorý plný nadšenia a chuti zo svojich pekných výkonov začne chodiť z pretekov na preteky. Eufória z behania je pre človeka veľmi silný magnet. Ak som si to neustrážila, niekedy tých akcií bolo neúnosne veľa. Už som mala pocit, že každý víkend niekde behám a nestíham iné veci, ktoré by som mala. Pred troma rokmi som si povedala, že začnem behať bez hodiniek. Nesledujem si čas. Beh si chcem predovšetkým užiť, vychutnať atmosféru, behom sa predovšetkým zabaviť. Už nemám ambície lámať rekordy. Netúžim po stupni víťazov. To sú veci, ktoré ma už nelákajú. Rozhodla som si beh užívať, tešiť sa z neho. Rozdávať radosť aj iným, najmä deťom. 

Takže už beháte iba pre svoje potešenie? Dosiahnuté časy nie sú pre vás zaujímavé? 

Nie. Už nie. Rozhodnutie neriešiť dosiahnutý čas mi veľmi pomohlo. Od tej chvíle som si začala verejné behy naplno užívať. Keďže už s vypätím všetkých síl nenaháňam čas, nekoncentrujem sa na výkon, tak počas pretekov spoznávam mestá, v ktorých bežím. Teším sa z toho. Vnímam okolie, dianie okolo trate. Je to pre mňa poučné a užitočné. Takto som lepšie spoznala napríklad niektoré české mestá, v uliciach ktorých sa behajú polmaratóny. Behať dlhšie trate v takomto mestskom prostredí je pre mňa opäť zábava. Chvíľu mi to trvalo, kým som k tomuto dospela. A tiež ma veľmi teší, že pre dlhé behy som inšpirovala aj mladšieho syna Tomáša. To je tiež veľká vec pre mňa ako mamu. 

Chodíte na verejné cestné behy s radosťou a nadšením, alebo preto, že ste si na tieto podujatia zvykli? 

Už na ne nechodím. Prestala som tento rok. Nechcela som, aby z toho bol zvyk. Behám iba sama pre seba, pre svoje potešenie. Naša trénerka Renátka Polanská z tímu Run for Fun nás naučila, že beh si treba predovšetkým užívať. Netreba počas neho lámať rekordy. Treba si uvedomiť najmä to, že je krásne vládať a môcť behať nie iba po štyridsiatke a päťdesiatke, ale aj v šesťdesiatke a po sedemdesiatke. Všetko treba robiť s rozumom a citom. Preto treba trénovať systematicky a pravidelne. Podľa možnosti každý deň. Keď nestihnem behať skoro ráno, nájdem si čas aj večer, respektíve v noci. 

Odbehli ste štyri polmaratóny a viacero iných dlhších behov. Stalo sa vám, že ste nejaký beh nedokončili? 

Žiadny beh som nevzdala. Jednoducho to neviem (smiech). Samozrejme, mnohokrát som spomalila a z behu prešla do kroku, keď som pocítila únavu alebo prežívala nejakú krízu, ale vždy som prišla do cieľa. Čo aj krokom, ale prišla. Podľa mňa beh je najmä o hlave. O psychike. Je to kvalitná previerka vôle a odhodlania niečo dokázať. Pravda, ak chcete absolvovať polmaratón, musíte mať naň aj natrénované. Bez dobrej kondície sa nedá bežať 21 kilometrov. 

Kto vás priviedol k behaniu dlhých tratí? 

Mala som veľa vzorov, ktoré som pre výkony v behu obdivovala. Ale niekoho extra obľúbeného nie. Od každého som si niečo vzala. Niečo som sa od neho naučila. Ale to sa časom mení. Skôr by som to teraz povedala takto neskromne: dnes som pre mnohých začínajúcich bežcov vzorom ja. Naša trénerka ma dáva za príklad najmä preto, že som s behom začala po štyridsiatke. Najmä pre bežcov zo šoubiznisu som určitý vzor... Mala som prezentácie, na ktorých som tréning na polmaratón prirovnávala k riadeniu veľkej firmy. Aj pri jej riadení si musíte pred seba postaviť určitý cieľ. Pri behu tiež. A v oboch prípadoch robíte všetko pre to, aby ste ten cieľ splnili. A je jedno, či chcete zabehnúť maratón alebo vybudovať úspešnú firmu. V hlave si musíte všetko nastaviť tak, aby sa vám to aj podarilo. Veľmi rada v oboch prezentovaných situáciách poradím, pomôžem. S oboma sférami mám už bohaté skúsenosti. 

Trúfnete si niekedy aj na klasický maratón? 

Ale áno. Nemám to síce ako životný cieľ, ale ani takejto výzvy sa už nebojím. Možno časom natrénujem aj na maratón. Voľakedy som si nevedela predstaviť seba pri behu na päť - šesť kilometrov, dnes mám za sebou polmaratóny i štafetové ultrabehy ako sú Štefánik Trail, Vltava Run, či UltraBalaton. Takže prečo nie, možno raz bude aj maratón. Ale netrvám na tom (smiech). 
7.1.2019 / Rozhovory / Autor: SZ /  Foto: RH