Cookies

Na naších stránkach používame cookies. Slúžia na zlepšenie našej práce a vášho zážitku z čítania Behame.sk.
Bližie informácie nájdete v Pravidlách používania cookies. Spracovanie a správu cookies nastavíte priamo vo Vašom prehliadači.
Súhlasím
Načítavam...
Beháme.sk
Zvoľte veľkosť písma:
AaAaAaAaAa
Beháme.sk

Silvestrovské rande na mostoch

Silvestrovské rande na mostoch
Pred niekoľkými rokmi som na Silvestra ráno o piatej vychádzal z podzemnej garáže, keď v rádiu zaznela pesnička Tublatanky Dnes mám rande so svojim mestom. Musel som zastať, do očí sa mi tisli slzy. Uvedomil som si, že už dlhé roky mám práve na Silvestra rande so svojim mestom,“ rozhovoril sa VLADIMÍR PODRACKÝ, iniciátor nevšedného bežeckého podujatia v hlavnom meste.
Čo bolo podnetom, že ste v roku 1989 zorganizovali 1. ročník Silvestrovského behu cez bratislavské mosty?

Myšlienka sa zrodila v mojej hlave. Vtedy som už niekoľko rokov patril do partie rekreačných bežcov. Možno dvakrát som odbehol Národný beh Devín - Bratislava a absolvoval som aj nejaké kratšie behy. Trochu som trénoval a pri behu máte čas rozmýšľať o všetkom možnom. Tak mi prišlo na um urobiť beh pre Bratislavčanov. Urobiť niečo pre mesto, v ktorom žijem. Tak som si to pri behu vymyslel. Podnetom bola aj správa v televíznej relácii Góly - Body - Sekundy o behu cez most v Piešťanoch. My sme tých mostov mali viac... Vtedy sme bežali cez dva. Nemohli sme obmedziť dopravu v meste, nemohli sme bežať cez jeho centrum.

Prečo na historickom prvom ročníku štartovalo iba sedem bežcov?

Treba si uvedomiť, aký to bol rok. Žiadosť o povolenie behu som podával na Mestskú správu Verejnej bezpečnosti 9. novembra 1989. Mám o tom doklad, kópiu žiadosti s pečiatkou, že mi to povoľujú. Vzácny dokument. Ešte bol socializmus. Nikto nemohol tušiť, že o niekoľko dní bude Nežná revolúcia. Sociálne siete neexistovali, mobily neboli, komunikovali sme medzi sebou pevnou linkou a poštou. Keďže som tento beh robil ako podujatie pre železničiarov, zhotovil som niekoľko malých plagátov, dal som ich na nástenky. Cez vtedajšie závodné výbory ROH som tiež dal vedieť ľuďom, ktorí behali - a dúfal som, že nejakých desať - pätnásť z nich príde. Prišlo ich sedem. Ferko Brunovský z našej partie ma vtedy utešoval, že 1. ročník maratónu v Košiciach v roku 1924 tiež bežalo iba dvanásť bežcov a aké slávne podujatie je z neho dnes.
Koľko ročníkov Silvestrovského behu cez bratislavské mosty ste pomáhali organizovať, kým ste iniciatívu prenechali ľuďom z bratislavského STaRZ-u?

Nikdy som si nerobil štatistiku. V tomto nie som dobrý. Okolo osemnásť -devätnásť. Samozrejme, keď tých bežcov bolo menej, mohol som sa trochu aj prebehnúť. Ale keď nám počet začal postupne rásť, už sme sa museli venovať organizácii. Bolo treba zabezpečiť trať, zaobstarať horúci čaj, občerstvenie, ceny pre troch najlepších v oboch kategóriách. Vždy sme mali iba dve: muži a ženy. Nič viac. Žiadne vekové kritériá. Ani výkonnostné. A tiež sme museli zohnať ceny do tomboly. Okrem prvých troch v oboch kategóriách sme ostatných bežcov odmeňovali v tombole. Beh je na Silvestra, tombola k tomuto dňu patrí, tak sme ju robili. Ceny do tomboly sme získali od podporovateľov, niečo nám darovali firmy, niečo sme kúpili. Neboli to veľké ceny: šiltovky, tričká, nejaké spomienkové predmety, suveníry. A bola pri tom aj zábava, ktorá k Silvestru tiež patrí.

Prečo ste sa tejto iniciatívy vzdali. Bola dôvodom rastúca popularita podujatia a čoraz väčší počet účastníkov?

Aj to zohralo svoju úlohu. Iniciatíva však prišla od bratislavského STaRZ-u. Niektorým ľuďom z magistrátu hlavného mesta SR totiž nešlo do hlavy, prečo silvestrovský beh v meste organizuje nejaká partia fanatikov, keď by to mala robiť Správa telovýchovných a rekreačných zariadení hlavného mesta SR. A keďže ich ľudia nám už viac rokov pri tomto podujatí nezištne pomáhali, dostal som ponuku, že to začnú organizovať oni. Sľúbili mi, že moje autorstvo nikdy nebudú popierať, že môžem fungovať v ich organizačnom výbore, ale že patronát bude mať ich organizácia. Myslím si, že nič lepšie sa nemohlo stať, pretože už to na nás bolo veľa. Stále však fungujem ako človek zodpovedný za trať.
Kto založil spolok behajúcich železničiarov pod názvom Klub neformálnych športovcov?

My, ktorí sme organizovali Silvestrovský beh. Bolo to v roku 2000, pretože sponzori mi nemohli dávať peniaze ako súkromnej osobe, museli sme byť zastrešení nejakou spoločnosťou, klubom, právnym subjektom. Tak sme oficiálne zaregistrovali Klub neformálnych športovcov. Zanikol v roku 2008. Ešte za socializmu som pracoval na Správe východnej dráhy ČSD v Bratislave a pri Závodnom výbore ROH tam pôsobila silná skupina rekreačných bežcov. Bol medzi nimi Mikuláš Dzurinda, Ferko Brunovský, Jaro Kníž, Laco Hacaj a ďalší. Kamarátil som sa s nimi, tak som z času na čas s nimi aj behal. Nebol som však v ich klube. Niektorí z nich mi pomáhali aj so silvestrovským behom. Za všetkých spomeniem Laca Hacaja, ktorý to so mnou ťahá pravdepodobne od 3. ročníka až dodnes. Ja som však jediný, kto pri ňom funguje od prvého ročníka.

Aký najkrajší zážitok je u vás spojený so Silvestrovským behom cez bratislavské mosty?

Viete, ťažko môžete vybrať jeden zážitok, keď nejaké podujatie robíte takmer tridsať rokov. To sa ani nedá. Pre mňa každý vydarený ročník je veľkým zážitkom. Teší ma najmä to, keď sa účastníci behu v poriadku vrátia domov. Teším sa, že sa nikto z nich na Silvestra nezranil, nemusí behať po nemocniciach. A tiež mám rád, keď sa s mnohými lúčime s pozdravom, že o rok na tomto mieste dovidenia.

Zažili ste pri prípravách prvých ročníkov aj nepríjemné chvíle, na ktoré by ste chceli zabudnúť?

Všetko sa dá pri dobrej vôli a spoločnej snahe riešiť. V roku 2005 došlo deň pred Silvestrom k veľkej hromadnej havárii pri Triblavine. V hustom snežení a hmle sa zrazilo šesťdesiat áut, zahynuli štyria ľudia. Jedna z najväčších nehôd na diaľnici D1. Vtedy sa na sociálnych sieťach začali šíriť správy, že Silvestrovský beh nebude. My sme to však neoznámili. Oficiálne sme nič nezrušili. Beh sa uskutočnil. Ortodoxní bežci prišli. Síce štartovalo oveľa menej ľudí ako v minulých rokoch, ale bežali. Jediné, čoho sa bojím, je prípadná veľká snehová kalamita. To by bol vážny problém. Lebo Silvestrovský beh sme už bežali aj v poľadovici, keď terén bol hladký ako vyleštené sklo, pri mrznúcom daždi, v hustom daždi, v snehovej metelici. Bolo to síce náročné, ale bežali sme. Silvester v Bratislave bez tohto behu cez mosty predsa nemôže byť.
Ako s odstupom času vnímate organizátorstvo STaRZ-u?

Som rád, že prišli po nás, že pokračujú v našom diele. Je to určite v dobrých rukách. Ale ja im do toho nezasahujem, podujatie som im odovzdal, nechávam to v ich réžii. Som rád, že dodržali našu dohodu spred mnohých rokov a stále ma uvádzajú ako autora myšlienky. Nič si neprivlastňujú, nepýšia sa cudzím perím. Ako partneri sa navzájom rešpektujeme. A už dlhé roky vychádzame spolu veľmi dobre.

Bez čoho si beh po štyroch - piatich bratislavských mostoch neviete predstaviť?

Bez štartovného výstrelu z fľaše šampanského na začiatku a bez unikátnych vecných cien, ktoré dávame prvým trom v oboch kategóriách. Boli roky, keď sme víťazom dávali päť a polkilovú morku a moriaka. Žiadne diplomy, medaily, trofeje, na ktoré by časom niekde na poličke sadal prach. My sme chceli byť originálni. Lebo aj náš beh bol originálny. Boli ročníky, keď medailisti dostali kvalitnú belgickú paštétu, k tomu trojkilový maďarský chlieb a desať pív. Andrea Berešová, ktorá vyhrala tento beh minimálne päťkrát za sebou, vždy, keď sa stretneme, spomína iba na tú morku... Hovorí, že lepšiu odmenu za víťazstvo na žiadnych pretekoch nedostala (smiech).

Koľko ľudí by bolo na tomto bežeckom podujatí optimálnym pelotónom?

Toto som nikdy neriešil. Rekord je približne tisíc bežcov. Samozrejme, keby ich bolo viac ako päťtisíc, už by to bol veľký problém. Voľakedy nám stačili policajti, ktorí na polhodinu zastavili dopravu, kým 100 - 150 ľudí prebehlo daným úsekom, teraz už treba zastaviť celú premávku na dlhšie obdobie, pretože kým tým istým úsekom prebehne tisíc bežcov, chvíľu to trvá. Priznám sa, že dlhé roky som sa bránil tomu, aby sa bežalo cez Most Lafranconi. Teraz som veľmi rád, že som tomu tlaku podľahol. Lafranconi je oživením našej akcie. Beh aj na Slovensku prežíva hotový boom, bežci sú lepšie kondične pripravení, úsek po petržalskej strane im nerobí problém. Najmä, keď pre zlý stav lávok pre chodcov na Moste SNP si nemôžeme dovoliť poslať na ne viac ako tisíc bežcov. Most SNP z našej trasy musíme vynechať aj tento rok, čo je veľká škoda. Lebo bežať cez päť bratislavských mostov by bol určite veľký silvestrovský zážitok. Tradične štartujeme pred Ekonomickou univerzitou v Petržalke a cieľ je pod Mostom Lafranconi, čo je viac ako 11 500 metrov.

Registrácia
25.12.2018 / Rozhovory / Autor: SZ /  Foto: Noro Knap