Cookies

Na naších stránkach používame cookies. Slúžia na zlepšenie našej práce a vášho zážitku z čítania Behame.sk.
Bližie informácie nájdete v Pravidlách používania cookies. Spracovanie a správu cookies nastavíte priamo vo Vašom prehliadači.
Súhlasím
Načítavam...
Beháme.sk
Zvoľte veľkosť písma:
AaAaAaAaAa
Beháme.sk

Na maratóne mal pred očami sviečkovú a pivo

Na maratóne mal pred očami sviečkovú a pivo
Mladých jeduje, keď ich predbehne šesťdesiatročný dedko, smeje sa umelec Daniel Brogyányi.
Beh a šport sú dnes v kurze. Ak chcete byť cool, mali by ste začať behať. Platí to minimálne pre mladú generáciu. Každý sa rád pochváli fotografiou z tréningu či zo súťaže. Lenže pohyb sa stal u nás masovou záležitosťou a behať začínajú aj starí a ešte starší. Daniel Brogyányi sa živí umením. Patrí medzi uznávaných autorov post popartu, prirovnávajú ho k Andymu Warholovi. Je optimistom a stále sa usmieva. Miluje dobré jedlo a pohyb - lyžuje na snehu aj na vode, chodí na wakeboard. A predovšetkým, objavil čaro behania.

Na začiatku bola súťaživosť

„Prvým impulzom bolo, že som chcel mať lepší čas ako môj brat. Behával a vyprovokoval ma. Hovoril som si, že ho musím zdolať. Suseda chodila behávať a ja som sa k nej pridal. Nakoniec sa mi podarilo brata predbehnúť,“ opisuje Brogyányi, ako sa po päťdesiatke dal na beh.
Týždenne behá tri až štyrikrát. Od kratších tréningových behov postupne prešiel až k maratónom. Po behaní má pocit úžasnej radosti.
„Keď si zabehnete hoci aj tréningovo osem - dvanásť kilometrov, máte veľmi príjemný pocit. Je to radosť. Okrem toho pri behaní aj premýšľam. Niektoré problémy si nechávam a riešim ich na tréningu. Vtedy mi to ide lepšie. Upratujem si tak v hlave. Dokážem si položiť otázky, ktoré sú mi inokedy nepríjemné,“ vraví veselý a usmievavý šesťdesiatnik.

Beh mu pomohol, je pokojnejší, vyrovnanejší a nezvykne sa toľko rozčuľovať. Pohyb je ako balzam na dušu.
Vo Valencii cieľ pri koncertnej sále

Na prvých pretekoch sa však vedel aj vytočiť. Kratšie behy zvykol behať len tak bez prípravy. Prišiel a hneď súťažil. „Zavesil som sa za nejakú babu a hovoril som si: ´Ty mi neutečieš. S takým zadkom nemáš ako.´ Keď ušla, hnevalo ma to a taká nebola jedna. To vás potom škrie,“ vraví.

Postupne začal behať pravidelne, až sa pustil do maratónov. Svoj prvý zabehol potajomky, aby o tom jeho blízki nevedeli. „Išli sme so susedou, ale tak, aby o tom môj brat nevedel a potom som mu len tak medzi rečou spomenul, že som zabehol maratón vo Wachau. Bežalo sa v krásnej vinohradníckej krajine. Čas v tom momente nebol pre mňa dôležitý, chcel som len dokončiť, čo sa aj podarilo. Ale bol som vtedy tak rozbehnutý, že o niečo neskôr som bežal aj v Košiciach. Mimochodom, tiež tajne,“ smeje sa.

Maratónsku vzdialenosť vníma ako veľkú výzvu. Od prvého maratónu zabehol zopár ďalších - vo Valencii, v Prahe, či v Amsterdame.
„Rád by som sa vrátil na každý, ktorý som bežal. Napríklad vo Valencii bolo úžasne. Cieľ je vo veľkolepom komplexe s koncertnou sálou, ktorá je dielom architekta Santiaga Calatravu. Bolo to nádherné. Dobieha sa akoby pomedzi bazény. Uznávam, že ma to vyprovokovalo k zrýchleniu na konci. Ale stálo to za to,“ opisuje behajúci umelec.

Pred očami mal sviečkovú

Umelci bývajú bonviváni, pôžitkári. Radi si doprajú. Dobré jedlo, pitie. Nezvyknú holdovať vytrvalostným športom. Hoci sa nájdu výnimky.
„Umelci sú skutočne pôžitkári a ja nie som iný. Veľmi rád si dám dobré jedlo. Napríklad po behaní sa napráskam do popuku. Keď som bežal maratón v Prahe, hovoril som si, čo tu robím? Pretože trasa viedla okolo mojich obľúbených zákutí, kam som ako študent chodil na pivo. Bolo to utrpenie a viackrát som chcel vzdať,“ vraví.
Prahu a jej malebné miesta mal zo študentských čias na FAMU zafixovanú inak. Miesta, ktoré si ako študent obľúbil, mu z maratónskeho pohľadu nepridali na pohode.

„Dobehnúť do cieľa bolo veľmi ťažké. Trápil som sa. Stále som mal pred očami sviečkovú s knedľou a s pivom,“ spomína.

Pri behu sa rád porozpráva

Maratónsky beh je dlhý a v náročných momentoch je to utrpenie. Bežci sa však radi dávajú do reči.

„Keď vidím niekoho, s kým by som sa mohol potiahnuť a má dobré tempo, rád sa porozprávam. Keď na vás doľahne kríza, potiahne vás a platí to aj naopak. Takto som sa v Košiciach pustil do reči s jednou bežkyňou a uťahoval som si, ako sa teším na sprchu.“

Ukazoval pri tom na reklamný bilbord, kde sa sprchovala mladá žena. Spolubežkyňa mu dala za pravdu, že aj ona sa na sprchu teší a veru aj tá slečna sa jej páči. „Ukázalo sa, že bežkyňa je lesbička. Bolo to výborné a celý maratón sme sa dobre zabávali,“ spomína Brogyányi.

Ak sa vám na behu nepodarí nájsť dobrého bežeckého parťáka, má slovenský maliar ďalší zaujímavý tip.

„Vo Valencii som sa dal do reči s jednou bežkyňou, ktorá má trochu iný prístup. Vytyčuje menšie ciele. Vždy si nájde v dave pred sebou niekoho. Povedzme, že beží päť metrov vpredu a ona si hovorí: Tak a toho predbehnem. Potom si nájde nový cieľ. Vôbec to nie je zlý systém. Veľmi vás zrýchli. Bežali sme vďaka tomu veľmi slušné tempo,“ spomína Brogyányi.

„Samozrejme, trochu sme sa na konci zlikvidovali, ale na polmaratóne sme mali pekný čas. Pomôže vám to však nazbierať skúsenosti.“

Mladých jeduje, keď ich predbehne dedko

Z bežeckých snov má ešte dva. Jedným je bežať maratón v New Yorku.
„Láka ma. Je to veľký maratón. Jeden z najväčších a beží sa na Manhattane.“

Druhým snom je dosiahnuť čas pod štyri hodiny. Okrem behania si v posledných rokoch vyskúšal aj triatlon na vzdialenostiach šprintu (750 m plávania, 20 km cyklistiky a 5 km behu). Aj v ďalších dvoch športoch ťaží z kondície, ktorú získal pri behaní, hoci v nich nevyniká. „Pri plávaní strácam veľa. Stáva sa, že z vody vychádzam takmer posledný, ale niečo dobehnem na bicykli a na behu viem zrýchliť,“ opisuje.

Najväčšiu radosť prežíva, keď sa mu podarí predbehnúť mladých súperov. „To je na nezaplatenie. Ja mám šesťdesiat a keď príde niekto mladší do cieľa tesne za mnou a vraví mi: ´Kurník šopa, chcel som vás predbehnúť, a nevyšlo to.´ Ja ho utešujem: ´Nič si z toho nerob, to je v poriadku. Veď ja tu možno o rok ani nebudem´,“ smeje sa.
„Niektorých veľmi jeduje, keď ich predbehne starý dedko ako ja. Ale mňa to teší. Pokiaľ je v tom malé hecovanie, je to v poriadku. To k športu patrí.“
10.5.2019 / Rozhovory / Autor: Miloš Šebela /  Foto: RH