„Určite beh vnímam ako súčasť profesionálnej prípravy. Na jednej strane ide o behy v presnej intenzite, samozrejme, pod dohľadom kondičného trénera. Na druhej strane sú to dlhšie behy, teda pre mňa dlhšie, 10 až 12 kilometrov, ktoré sa pokúšam zabehnúť v určitom tempe. Snažím sa ho udržať a vzdialenosť zabehnúť, aby som získal mentálnu odolnosť. Niekedy príde menšia kríza, napríklad na siedmom kilometri, ale keď ju prekonám, cítim sa lepšie. Na kurte potom viac vládzem a dokážem lepšie zvládať náročné momenty. Pomáha mi to najmä po psychickej stránke. Ale sám by som si len tak nešiel zabehať. Oveľa radšej mám kolieskové korčule. Zvyknem si zájsť na hrádzu.“
Ale ako tínedžer ste vraj ešte pod vedením Ivana Gaboviča niekoľkokrát boli aj na pretekoch. Je to pravda?
„Áno, ale bolo to už dávno a zrejme len raz. Bolo to v Sade Janka Kráľa a bežalo sa desať kilometrov. Netuším, ako som vtedy dopadol. Ale bolo to zaujímavé spestrenie tréningu.“
Teraz vás trénuje Dominik Hrbatý. Bol známy tým, že mal odhodlanie zabehnúť maratón. Vás niečo podobné neláka?
„Maratón je naozaj špecifický. Aj keď som profesionálny športovec, trénujem a behám takmer každý deň, tak by som ho zvládol možno za štyri hodiny. Takže maratón skôr nie. Pre tenistov je to zbytočné. My potrebujeme na kurte opakovane šprintovať. Je to vytrvalosť v rýchlosti. Uvidíme, čo príde po skončení kariéry, ale teraz by som nechcel meniť svoju prípravu kvôli niečomu takému.“
V tomto roku ste odohrali veľa náročných zápasov. Je kondícia vašou silnou stránkou?
„V poslednej dobe áno. Dosť sme sa venovali príprave. Prakticky celý december som bol v Tatrách a venoval sa len kondičnej príprave. Urobí to veľmi veľa. Keď netrénujete tenis, môžete sa na tréningu úplne rozbiť. Keď sa prekonáte v tréningu, potom zvládnete aj náročné chvíle v zápasoch. Cítim, že som z toho tento rok dosť ťažil. Napríklad na turnaji v Kitzbüheli bolo neuveriteľné teplo a miestami som si hovoril, že už mám toho dosť a najradšej by som zápas skrečoval. Ale prekonal som to. V poslednej dobe je moja kondičná príprava na vysokej úrovni.“
Zmenili ste prípravu v porovnaní s minulými rokmi?
„Áno. Vymenil som kondičného trénera. Teraz sa pripravujem pod vedením Kristiána Cupáka. Zmeny sú možno len v detailoch, ale pracujeme tak, aby som bol stále fit. Myslím, že to pomohlo aj môjmu pohybu. A čo sme zmenili? To, že sme si na začiatku povedali, že ideme makať len na kondícii. To je aj zásluha môjho trénera Dominika Hrbatého.“
Toto leto bolo extrémne horúce. Na kurtoch sa teplota môže cez deň
šplhať aj k štyridsiatke. Dá sa pripraviť, aby telo zvládlo páľavu
lepšie?
„Nedá. Na to sa pripravíte len tým, že budete pracovať na sebe celý
rok. A najlepšou prípravou je, že hráte zápasy a nevzdáte to, ani keď
toho máte už dosť. Doslova si to vyžeriete. Tento rok som napríklad hral
v apríli za 13 dní 11 zápasov na turnajoch v Barcelone a v Mníchove.
Bolo horúce, mal som bolesti kolena, bol som unavený a zvládol som ťažké
zápasy. Teraz viem, že zvládnem viac. Môžem byť na kurte aj štyri
hodiny a nedostanem kŕče, nestane sa, že nebudem vládať. Vďaka tomu som
získal aj sebavedomie. To tiež urobí veľa.“
Na turnajoch odohráte veľa zápasov v priebehu niekoľkých dní. Aká dôležitá je regenerácia?
„Niekedy je to veľmi náročné. Po zápasoch mávam ľadový kúpeľ aj
masáž. Určite to pomôže, ale celková regenerácia je o tom, ako máte
natrénované z predchádzajúcich mesiacov. Keď ste zvyknutí extrémne na
sebe pracovať, potom je aj regenerácia rýchlejšia. Ak niekto na kurte na
konci turnaja nevládze, zrejme niečo zanedbal v príprave.“
Je tenis o tvrdom režime?
„Neviem. Ja som trochu iný ako Dominik Hrbatý. Keby sa on vrátil z
turnaja, už na druhý deň by behal na kurte. Ja som sa vrátil po sérii
turnajov a prišiel som na kurty v civile. Mám kávičku a pohodu. Dva –
tri dni si oddýchnem, aby som načerpal sily. Potom dokážem zo seba
dostať ešte viac.“
V Kitzbühli sa vám podarilo vyhrať dobre obsadený turnaj. Titul na okruhu ATP ste získali po dvoch rokoch. Aký je to pocit?
„Je to brutálne. Vyhrať ATP je niečo, na čo slovenskí tenisti nie sú
veľmi zvyknutí. Je to zadosťučinenie po tvrdej robote. Už bol najvyšší
čas, hoci v prvom zápase som skoro prehral. Veľa nechýbalo a bol by som
doma smutný, ale dokázal som ho otočiť a prišiel veľký titul. Potom som
ešte na kvalitne obsadenom challengeri postúpil do semifinále. Za 15 dní
som odohral 11 zápasov a získal som veľa bodov do rebríčka.
Vlani ste dlho nehrali, mali ste zdravotné problémy. Verili ste, že takýto úspech príde už v tejto sezóne?
„Vedel som, že na to mám, pretože makám a robím veci správne. Nebol
som a nikdy nebudem stopercentný profesionál, ako bol Dominik. Nie som
taká nátura, ale z mojich možností dávam tenisu sto percent.“
Splnili ste svoj cieľ?
„Áno. Ale ja som si konkrétne ciele nedával, skôr Dominik ich
stanovil. Ja som chcel hrať čo najlepšie a vyskúšať spoluprácu s
Dominikom Hrbatým. Myslím, že to bola jedna z mojich posledných šancí.
On je jedným z mála ľudí, pred ktorými mám rešpekt, a ktorým vo všetkom
verím. Urobím do bodky takmer všetko, čo mi povie. Ukazuje sa, že to
bola správna voľba. Som rád, že to vyšlo. Výsledky prišli skôr, ako som
očakával. Ale je to aj zásluha kondičného trénera Cupáka aj psychológa
Martina Babíka.“
V čom ste urobili najväčší pokrok?
„V mentálnej odolnosti. Myslím, že sa to ukázalo v zápasoch. V
ťažkých situáciách som býval nervóznejší, teraz som pokojnejší. Možno to
prišlo aj vekom. Plusov je však viacero. Lepšia je aj herná
pripravenosť, intenzita úderov, aj výdrž. Celkovo je moja hra na vyššej
úrovni, ako bola pred tým. Je to aj tým, že viac trénujem.“
Čo by ste ešte chceli zlepšiť?
„Niektoré technické veci. Nemám najlepšie údery na svete, možno aj
trochu kondíciu. Mohol by som byť na tom lepšie, aby som vydržal hrať
pri intenzívnom nasadení dlhšie ako doteraz. To sa dá zvládnuť.“
Čo bol pre vás najsilnejší moment sezóny?
„Asi víťazstvo na challengeri v Indian Wells začiatkom marca.
Začínal som sezónu, veľa zápasov som neodohral, potreboval som body a
toto bol jeden z najťažších challengerov sezóny. A vyhrať tam, bol pre
mňa obrovský úspech. Podarilo sa to po tom, čo som polroka nehral tenis a
výsledok prišiel už po trojmesačnej práci. Ale samozrejme veľmi si
vážim aj titul v Kitzbüheli.“
Je vám niektorý z turnajov bližší? Taký, že na ňom hrávate rád?
„Najradšej mám turnaje, kde som už v minulosti vyhral. Tam je to
spojené aj so spomienkami. Ako napríklad Roland Garros, na ktorý mám
veľmi pekné spomienky. Ale potom je napríklad turnaj v Umagu. Len päťsto
kilometrov od Bratislavy a vždy tam ideme autom. A každý rok tam je
hádam štyridsať stupňov. Zápasy sú v takej horúčave ťažké a vždy si
hovorím, že už tam nikdy nepôjdem. Ale o rok sa tam zase vrátim. Ťahá ma
to tam. Je to blízko, páči sa mi, že to je pri mori, je tam dobre, ale
veľmi zle sa mi tam hrá.“
Je známe, že okrem tenisu si rád zahráte florbal či futbal. Stále to stíhate?
„Už nie. Stálo ma to veľa času a napríklad florbal bol zrejme jeden z
dôvodov, že sa mi natrhol lýtkový sval. Áno, kedysi som ho hrával. Cez
deň som mal tri tréningy k tenisu, potom som šiel na masáž a večer som
ešte šiel na florbalový tréning. Veľmi som ho chcel hrávať, ale dnes sa
venujem už len tenisu. Aj futbal som stopol. Je to nebezpečné a som
potom viac unavený.“
Je však zaujímavé, že všetci špičkoví tenisti ako Roger Federer, Rafael Nadal, Novak Djokovič aj Andy Murray hrávali futbal. Vraj im práve základy z futbalu pomáhajú k lepšiemu pohybu na kurte.
„Možno to platí, keď ste mladší. Ja som tiež nehrával odmalička len
tenis. Keď som mal trinásť, chodil som na gymnastiku, na plávanie aj na
futbal. A všetko bolo na niečo dobré. Gymnastika mi pomáhala získať
stabilitu, plávanie spevniť chrbát a regenerovať, futbal tiež mal svoje
plusy. Na ihrisku s loptou bol iný druh pohybu a celkovo som bol
obratnejší. My sme však ešte z generácie, kedy sme ako deti robili
všetko možné. Neustále sme niečo robili. Keď som prišiel zo školy a do
tréningu som mal štyri hodiny, tak sme s ostatnými chalanmi vždy niečo
hrali. Hádzali sme si na kôš, kopali loptu. Proste stále sme sa bavili
športom. To je podľa mňa dôležité aj pre súčasné deti. A čo sa týka
futbalu, pochybujem, že si dnes ide Roger alebo Novak zahrať futbal. Ale
na turnaji v Indian Wells si vždy zahráme. Hrávame Česko-Slovensko
proti zvyšku sveta a je to zábava.
Je niečo, čo si rád doprajete?
„Rád si zájdem s kamarátmi niekam von na drink, alebo ideme ku mne a
hráme hru FIFA na playstatione. Ale to robím len vtedy, keď viem, že na
druhý deň nemám tréning a môžem si to dovoliť. Som v tomto zodpovedný.“
Sledovali ste futbalové majstrovstvá? Kto bol vašim favoritom?
„Videl som všetky zápasy. Držal som palce Portugalčanom aj
Chorvátom. Chorváti celkovo nemali možno až také veľké hviezdy na každom
poste. Boli mi sympatickí, hrali tímovo, dobre sa dopĺňali. Ale musím
uznať, že vo finále jednoducho na Francúzov nemali. Tí boli niekde
inde.“