Jeden tréning môže pokaziť celú prípravu, tvrdí tréner zlatého Tótha

Vrátili ste sa do školských lavíc, robíte si ďalší doktorát na Katedre telesnej výchovy a športu UKF v Nitre, môže vám po toľkých rokoch praxe vôbec škola ešte niečo dať?

Určite áno, lebo tým, že robím prax, mnohé veci z teórie roky nepoužívam. Pri práci, ktorú konkrétne robím a budem ju obhajovať, je mnoho vecí, s ktorými vôbec neprichádzam do styku. Napríklad štatistika a kopa ďalších vecí, ktoré sú využiteľné v praxi a reálne mi môžu pomôcť.

Čo presne študujete?

Ja už mám doštudované, už len obhajujem. Moja práca je vlastne rozbor Maťových ročných tréningových cyklov a riešime tam vzťah medzi predikciou výkonnosti a reálnou výkonnosťou. A aký mali tréningové parametre vplyv na konečný výkon. Či už z hľadiska krátkodobého alebo dlhodobého. Teda, či sa prejavilo zvyšovanie intenzity a objemu v tréningu a v akých parametroch na konečnej výkonnosti. Sú to celkom zaujímavé veci do praxe, ktoré by možno pomohli aj iným trénerom. Popri tom štúdiu boli aj predmety, ktoré som veľa rokov neriešil. Už len to, že som si musel prečítať skriptá a urobiť nejakú seminárku, tak som si znova obnovil veľa teoretických vecí.

Kedy to stíhate?

Moc to nestíham. Ale mám skvelých pedagógov, ktorí vedia, že robím vrcholový šport a vychádzajú mi v ústrety. Sedím nad tým najmä na sústredeniach. Aj teraz sa chystám urobiť gro mojej záverečnej práce počas prípravy v Taliansku. Prácu by som mal odovzdať do konca jesene, na jar by som mal obhajovať.

Ako vás berú pedagógovia?

Myslím, že normálne. A ja aj chcem aby ma brali normálne a nie ako trénera olympijského víťaza. Nezneužívam to.

Vlastnú chodeckú kariéru ste ukončili zo zdravotných dôvodov v roku 2003, aká bola vaša cesta k trénerstvu?

Skončil som veľmi skoro. Na začiatku prechodu medzi seniorov. Dostal som sa na majstrovstvá sveta dospelých, zranil som sa, dlhšie sa to ťahalo, tak som ukončil kariéru. Musel som ísť na operáciu a už to nešlo ďalej. Dlhšie som sa hľadal, potom prišla ponuka zo športového gymnázia, či by som tam nechcel ísť robiť trénera. Povedal som si, že by to mohlo byť fajn.

Kto bol vaším prvým zverencom?

Marika Czaková, ktorá je dodnes so mnou, už trinásty rok. Na škole som dostal skupinu 10- až 12-ročných deciek a popri tom som si urobil aj vlastnú chodeckú tréningovú skupinu. Začal som takto budovať mládež, žiakov, dorast, juniorov. Krok po kroku. Najskôr prišli krajské preteky, potom majstrovstvá Slovenska, potom sme sa zlepšili a chceli sme aj medailu z majstrovstiev, až sa mi vytvorila celkom dobrá skupina. Koketovali sme s myšlienkou, že by sme sa mohli dostať na juniorské majstrovstvá Európy. Aj sa to podarilo, vrcholom toho mládežníckeho cyklu bola olympiáda v Londýne, kam sa Marika dostala ako amatérka, čo bolo na tie podmienky neuveriteľné.

A potom prišiel rok 2012, 2013, kedy ste na gymnáziu, nie celkom príjemne, skončili. Napokon ale tie nepríjemnosti, ktoré vás stretli, vám pomohli dostať sa tam, kde ste ako tréner dnes. Vnímate to tak?

Teraz už áno, ale vtedy som to tak nevnímal. Bral som to zle, lebo som tomu nerozumel. Nevedel som, o čo tam išlo a nerozumiem tomu dodnes. Bolo to nečakané, lebo som mal dobrú skupinu, mal som šikovných atlétov a popritom aj tá Marika, ktorá sa dostala olympiádu... Pre mňa bolo preto absolútne nepochopiteľné, že tréner, ktorý robí v amatérskych podmienkach na nejakom gymnáziu, vychová pretekárku, ktorá sa dostane na olympijské hry a on dostane výpoveď. To je rarita možná asi len na Slovensku.

Čo bolo potom?

Rok bol taký divoký, robil som prevádzkového manažéra nového fitnesscentra v Nitre. Vyšiel som z učiteľského prostredia do súkromnej sféry, čo je niečo diametrálne iné a pre mňa to bol šok. Bolo toho veľa a bolo to náročné, ale zároveň som sa veľmi veľa naučil. Fitko mi dalo iný pohľad na veci, ale popritom som si udržiaval ďalej svoju tréningovú skupinu. Ostala mi Marika a mladý Michal Morvay. Mal som čo robiť, aby som to stíhal. Fitko sa rozbehlo parádne, chodilo doň veľa ľudí, začínal som o siedmej ráno a chodil som domov o jedenástej večer, ale práca ma bavila. A potom prišla ponuka od Maťa, či by som mal záujem robiť s ním.

Tá ponuka prišla v čase, keď vám ostatní dali veľmi jasne najavo, že nedôverujú vašim trénerským schopnostiam. Nie je to trochu paradox?

To bolo až potom. Na škole som skončil na jeseň v roku 2012. Odišiel som sám, lebo som neprijal ponuku, ktorú mi dali – robiť vychovávateľa na internáte. Bolo to pre mňa dehonestujúce – vrátim sa z olympijských hier a dostanem lukratívnu ponuku robiť na internáte. Bol to zlý vtip. Ponuka od Maťa prišla v apríli 2013 na sústredení v Taliansku. To sa samozrejme neodmieta. Maťa poznám od 12-tich, 13-tich rokov, vedel som o koho ide. Povedali sme si, že dokončí sezónu do konca – vtedy boli majstrovstvá sveta v Moskve, že si to vyrieši s trénerom a po skončení sezóny som k nemu nastúpil ja.

Ale aj bývalý Matejov tréner sa v tom čase o vás vyjadril dosť pochybovačne. Vraj prečo si Matej vybral vás, keď nemáte dostatok skúseností. A odrazu máte majstra sveta a olympijského víťaza...

Nebolo to úplne korektné, ale nereagoval som na to. Povedal som si, že tomu treba dať čas a ono sa ukáže, či sme sa vybrali dobrou cestou. Hneď v prvý rok urobil Matej striebro na Európe, rok na to zlato na majstrovstvách sveta a ďalší rok vyhral olympiádu. Tým asi povedal všetko. Ale nebolo to voči mne fér, povedať, že nemám skúsenosti. Pretože v čase, keď som prišiel do Dukly, už som osem rokov trénoval chôdzu a mal som pretekárov na juniorských majstrovstvách sveta, Európy, mal som olympioničku. Navyše, ja sám som robil vrcholový šport na najvyššej úrovni, čiže skúsenosti som mal.

Dnes ste najúspešnejším atletickým trénerom na Slovensku, stali ste sa trénerom reprezentácie, prišiel niekedy niekto z tých ľudí, čo vám nedôverovali, za vami so slovami: Mýlili sme sa v tebe, mrzí nás to?
 
Vôbec nie. Skôr naopak, veď žijeme na Slovensku. Čím sa Maťove úspechy stupňovali, tým viac poznámok a rečí poza chrbát som počúval... Človeka to mrzí, ale vždy som to bral tak, že pre mňa je dôležité, či tie výsledky sú alebo nie a či to prináša uspokojenie a radosť tým ľuďom, s ktorými robíme a tým, ktorí nám fandia. Tí, ktorí nám nefandia, ma netrápia.

Matejovým trénerom ste sa stali v októbri 2013 a on v auguste 2014 urobil nový slovenský rekord v chôdzi na 50 km, pričom zlepšil svoj čas o 4,5 minúty a stal sa vicemajstrom Európy. Boli za týmto úspechom už zmeny, ktoré ste v jeho tréningovom procese zaviedli vy?

Bolo to zlepšenie o 3,5 minúty. Ale aj to je dosť. Bola to súhra pozitívnych okolností, bola vtedy veľmi dobrá atmosféra, videl som na mojich zverencoch, že veľmi chcú. Oni tú zmenu chceli a vedeli, prečo ju robia. O to som to mal jednoduchšie. Absolútne som ich nemusel naháňať do tréningu, skôr ich bolo treba občas brzdiť. Ale tie zmeny, ktoré sme uskutočnili, boli podľa mňa zásadné.

Čo konkrétne ste zmenili?

Veľa vecí. Či už v metodike tréningu, alebo v dĺžke prípravy, vo vylaďovacej fáze, zmenili sme aj určité tréningy v záverečnej príprave, ktoré sa mi nezdali byť v poriadku. Matej tiež zmenil stravovanie, bol to jeho podnet, ale na začiatku tam bola aj z mojej strany kritika. Nepáčilo sa mi, ako sa stravujú. Amatérčina najhrubšieho zrna, aby si na sústredení varili z doma nakúpených surovín nevhodné jedlá, bola to však aj otázka financií... Maťo si túto moju výčitku pretransformoval na svoj vlastný stravovací systém, ktorý začal pozvoľna praktizovať pred majstrovstvami Európy. Ale hlavné bolo nastavenie celého tímu, teda aj fyzioterapeut, lekári, bola medzi nami fakt dobrá chémia. Vedeli sme, za čím ideme a šli sme za tým všetci. Odkedy som prišiel, začal s Maťom veľmi intenzívne robiť fyzioterapeut Denis Freudenfeld. To mu výrazne pomohlo v zlepšení techniky, chodí ľahšie, efektívnejšie, ušetrí oveľa viac energie, a teda aj času. Možno to niekto podceňuje, hovoria, že bol super už vtedy a tie medaily by urobil aj bezomňa. Nespochybňujem, že bol už predtým špička, ale takisto si myslím, že keby sa nezmenilo toľko podstatných detailov, možno by tie medaily nikdy nezískal.

Boli to všetko zmeny typu: vyskúšame – uvidíme, alebo ste sa inšpirovali tréningom nejakých iných chodcov?

Vychádzali sme z vlastných skúseností, ale samozrejme sme aj skúšali. Ešte predtým, ako som prišiel do Bystrice, som si od celej skupiny zobral tréningové denníky a študoval som si ich po večeroch. Snažil som sa prísť na kobylku tomu, v čom je problém. Hlavne u Maťa, čo sa týkalo tých vrcholových podujatí. Nie vždy mu totiž vyšla najlepšia forma práve na tie vrcholné podujatia. Mal ju v máji, v apríli, na začiatku sezóny a na tom vrchole bol tak na možno 80-tich percentách. Preto som študoval tie denníky, vychádzal som z nich a sám som vyškrtával veci, ktoré sa mi zdali nedobré a pridal som moje vlastné skúsenosti z tréningu. Mali sme toho istého trénera a aj mne sa kedysi stalo, že som išiel na vrcholové podujatie už mierne pretrénovaný.

Je ešte niečo, čo by ste chceli zmeniť v Matejovom tréningu? Prípadne vyskúšať niečo nové?

Tam sa už veľa meniť nedá. Prial by som si, aby sme sa dostali do obdobia zimnej prípravy 2015, kedy sa nám v Afrike podarilo fantasticky odtrénovať a celá zima bola bez problémov a vyvrcholilo to vo februári 2015. Po dvoch týždňoch, ako sme zišli z hôr, tak Maťo zašiel tretí najrýchlejší svetový výkon histórie – 3:34:38. To by som chcel, aby sme sa ešte niekedy dostali do takejto absolútnej tréningovej top kvality. A možno ešte trafiť nejakú dobrú 50-tku, kde by bola dobrá konkurencia, dobré počasie a dobrý okruh a ešte zlepšiť ten čas. Myslím, že tam ešte rezerva bola.

Majú aj ostatní vaši zverenci nastavený tréning podľa rovnakých princípov, ako Matej?

Tým, že trénujeme spolu, trénujeme veľmi podobne. Ale nemajú ho úplne rovnaký. Bola to prvá vec, od ktorej som upustil, lebo každý je iný. Navyše, v skupine mám len jedného 50-tkára – Maťa a ostatní sú 20-tkári. Takže každý má svoj systém.

Ako vyzerá vaša spolupráca?

Vždy som bol za to, keďže Maťo je taký kvalitný pretekár, nech aj on vstupuje do tréningového procesu. Neuznával som ten direktívny prístup, že ja som tu tréner, napíšem plán a tak to bude. A keď nebude, tak je to zle. Žijeme dnes už inú dobu, toto už dávno skončilo. Ja urobím kostru tréningového plánu, prejdeme si môj návrh spolu, dohodneme sa, čo sa bude robiť, čo by sme mohli trochu upraviť, nájdeme spoločný konsenzus. Ale koľkokrát sa stane, napríklad na záverečnom sústredení pred Pekingom aj pred Riom, že Maťo polemizoval nad nejakým tréningom v pláne, či ho neurobiť inak. Nechal som ho vyrozprávať sa a potom som mu vysvetlil svoj pohľad na vec. Vyjadril sa vtedy aj reprezentačný tréner, ktorý tam bol s nami a Maťo sa s tým nakoniec stotožnil. Nemáme veci stanovené dogmaticky, máme stanovenú kostru a detaily riešime operatívne a môžu sa k tomu vyjadriť aj ďalší členovia realizačného tímu. To je model, ktorý sme spolu za tie štyri roky našli a funguje nám.

Jeden deň, jeden tréning môže pokaziť celú prípravu?

Určite áno. Veľakrát sa to tak aj stalo.

Vlani ste mali v skupine aj dvoch poľských reprezentantov, ešte stále sú s vami?

Nie, už nie sú. Grzegorz Sudol už ukončil kariéru, teraz sa venuje trénerskej práci v Poľsku, ale sme v kontakte ďalej. Bol pre Maťa výborný sparingpartner, dokonca v príprave bol v niektorých veciach od Maťa lepší. Agnieszka bola zase partnerkou pre naše baby, aby sa potiahli, ale mala neustále zdravotné problémy, je po operácii, tak má teraz pauzu. Pravdepodobne sa skúsi vrátiť budúci rok, uvidíme.

Nemrzí vás popri Matejových úspechoch, že vy ste ukončili svoju kariéru tak skoro? Práve, keď sa vám začalo výraznejšie dariť, keď ste si zlepšili svoj čas na 50 km o 15 minút...

Mrzí ma to. Aj v tom kontexte, že sme boli silná generácia, skoro všetci sme to vytiahli do vrcholového športu, do tých seniorov. A keby som bol zdravý, mohli sme byť veľmi silná 50-tkárska skupina, ktorá mohla miešať vodu napríklad aj na svetovom pohári, kde sa idú družstvá. Ale mrzí ma to aj z toho individuálneho pohľadu. Dostal som sa na 3:54 ako mladý chalan po jednej riadne odtrénovanej 50-tkárskej zime. Dokázal som sa takto výrazne zlepšiť a videl som tam potenciál ísť ďalej. Bohužiaľ, takto to vyšlo. Ale našiel som sa v tejto práci trénera a všetko je presne tak, ako asi malo byť.

Teraz vás čaká príprava na majstrovstvá sveta v Londýne, na čo konkrétne je zameraná?

Na špičkový výkon - tak, ako posledné roky. Nebudeme sa spoliehať na to, že sa tam bude taktizovať. Podľa mňa to budú rýchle preteky vzhľadom k tomu, že počasie v Londýne by nemalo byť také extrémne ako v Riu či v Pekingu. Ak bude Matej zdravý, chceme bojovať o medaily. Nie je pretekár, ktorý končí dvadsiaty na majstrovstvách sveta. Je to otázka aj šťastia a súhry mnohých okolností, ale na medailu určite má. No príde tam takých špičkových pretekárov viac, ktorí ju budú chcieť získať a prekvapiť môže hocikto. Veď na štart sa postaví možno 60-70 chodcov.

Budú tam podmienky na to, aby sa mu podaril svetový rekord?

Ťažko povedať. Úplne ideálne podmienky tam asi nebudú. Tie bývajú pri teplote od 12 do 16 až 18 stupňov. Predpokladám, že sa pôjde rýchla 50-tka, reálne aj okolo 3:38, ale nemusí to tak byť. Nejde o časy, ale o medaily, takže útok na svetový rekord neočakávam.

Prežívajú vaši rodičia vaše trénerské úspechy?

Určite áno. Ale už to nie je také, ako na začiatku. Myslím, že viac to so mnou prežívali, keď som bol ešte pretekár a potom mladý tréner, išli sme na majstrovstvá Slovenska, získali sme prvú medailu, potom prvá pretekárka sa mi dostala na svetový pohár do La Corune. Také tie míľniky. Ale tešia sa aj dnes, otec mi robí kroniku od mojich prvých chodeckých krokov až doteraz. Najmä po návrate z Ria, kam som sa pohol, tam sa riešila medaila. Pre rodičov to muselo byť veľké zadosťučinenie, radosť, hrdosť, že sa to podarilo a že sa to podarilo práve ich synovi. Som rád, že sa toho dožili v zdraví, nakoľko neplánujem robiť trénera až do penzie. Možno už len zopár rokov.

A čo potom?

Celkom by ma bavilo vrátiť sa do školy. Ako pedagóg. Veď to som aj vyštudoval. Možno funkcionárčina, uvidíme, čo život prinesie.