Načítavam...
Beháme.sk
Zvoľte veľkosť písma:
AaAaAaAaAa
Beháme.sk

Do ultra sa zamilujete ako do iného človeka

Do ultra sa zamilujete ako do iného človeka
Proste som jeden večer vybehol a takmer prišiel o nohy. Nevládal som. Po dvesto metroch som bol na hranici svojich síl. Ale odmietol som vyjednávať, hovorí o svojich začiatkoch slovenský ultrabežec MICHAL STEHLÍK.
Čo človek cíti, keď beží sto a viac kilometrov v prírode?

Absolútne všetko. Je to kokteil všetkých emócií a pocitov, na ktoré si spomeniete. Radosť, strach, nádej, úzkosť, bolesť, eufória, keď má človek chuť lietať. Milujem to.

Ako ste sa vôbec k ultrabehom dostali?


Kuriózne a zároveň prirodzene. Hľadal som sa. Chcel som sa presadiť a ukázať, že nie som taký slabý, ako sa ľuďom zdá. Spätne si to nikto neprizná a veľakrát mi ľudia vravia, že tak to nebolo, že nikto to tak nemyslel. Ale myslel. Prečo by inak vraveli, že som malý a slabý? Rozhodol som sa vyraziť a viac sa za týmito ľuďmi nevracať. Proste som jeden večer vybehol a takmer prišiel o nohy. Nevládal som. Po dvesto metroch som bol na hranici svojich síl. Ale odmietol som vyjednávať. Pokračoval som na druhý deň a tak to išlo niekoľko mesiacov, až kým som nepreťal pre mňa magickú hranicu desať kilometrov. Vtedy som dostal kondíciu pod „dekel“ a rozhodol som sa. Svoje rozhodnutie neľutujem. Bolo síce odvážne a neisté, no ja som bol pripravený a veril som si.

Čiže na začiatku ste o ultrabehu nič nevedeli?


Vôbec nič. Najdlhšia trať, ktorú som si dokázal predstaviť, bol klasický maratón. Nebola to však moja méta. Netúžil som po maratóne. Zamiloval som sa do posúvania hraníc. Ak som dal desiatku na asfalte, skúsim ju v teréne. To isté s polmaratónom. Až som jedno ráno impulzívne vybehol a o necelých päť hodín dokončil svoju prvú päťdesiatku. Bola celá asfaltová, šiel som po hlavnej ceste. Dnes sa pri tejto predstave schuti zasmejem, ale naozaj som takto začal s ultramaratónmi. Ten pocit, keď som zastal po viac ako päťdesiatich kilometroch, by som doprial zažiť každému. V ten deň sa môj pohľad na beh a posúvanie hraníc definitívne zmenil.

V čom bol pocit z dlhého behu iný? Mal by sa oň pokúšať každý?


Nemyslím si, že ultrabeh by mal za každú cenu skúšať každý. Beh je úžasný. Bez ohľadu na vzdialenosť či rýchlosť. Ultra je podľa mňa výsledok vývoja osobnosti, logické vyústenie, keď to vnútri človeka „cvakne“ a začne po tom túžiť. Je to, ako keď sa zamilujete do druhého človeka. Nedá sa to naplánovať či vyskúšať. Proste to príde. A čo ma na ultra najviac zaujalo? Pochopil som, že úspech nie je vec náhody či šťastia. Že je prirodzené, ak to ide chvíľu samo a chvíľu cez slzy a bolesť. Ako život. Je v tom úžasná paralela. Ultramaratón je “instantný” život. Človek sa presvedčí, že len vtedy má šancu si ho užiť, ak bude robiť veci po svojom a nedá sa vykoľajiť občasnými nepríjemnosťami.

Čo je na ultrabehu najťažšie? Je to viac o hlave, alebo o fyzických silách?

Je to kombinácia oboch. Objem je základ. Bez hlavy to nejde. Ak by som si mal pomôcť prirovnaním, vezmite si, že idete stavať budovu. Môžete mať najlepšieho architekta, no ak nebudete mať zodpovedných robotníkov, ktorí budú poctivo stavať, všetko zostane len na papieri. Ak budete mať najlepších robotníkov na svete a žiaden plán, takisto sa ďaleko nedostanete. Na trati sú chvíle, keď víťazia svaly a sú aj chvíle, keď môžete mať nabehaných dvesto kilometrov týždenne a je to úplne nanič. Vtedy zapojíte pripravenú myseľ a môžete pokojne pokračovať, hoci vás obklopuje úzkosť, vyčerpanie či strach.

Ako sa na také niečo pripraviť?

Pred väčšími pretekmi, kde chcem, povedzme, zlepšiť svoj doterajší čas, trénujem dvojfázovo. Behám a posilňujem s vlastnou váhou. Skladba tréningu závisí od toho, ako si rozvrhnem čas. Beh nestaviam na prvé miesto. Je pre mňa dôležitý, ale nepodriaďujem mu celý vesmír. Niekedy bežím 3 hodiny, inokedy 45 minút. V zásade som rád, ak sa mi počas týždňa podarí odbehnúť 80 kilometrov. Opäť, nerobím vedu z toho, ak občas zabehnem 120 a inokedy 60. Tento benevolentný prístup mi neskutočne sedí. Netrpím výčitkami a celkovo si to viac užívam. Trénujem a pritom ma to nezväzuje. To považujem za jedno z najväčších víťazstiev.

Stravujete sa špeciálne? Čo zjete pred či počas pretekov?

Jedlo je mojou slabinou alebo možno aj silou (smiech). Jem všetko, čo mi chutí. Pijem kávu a colu, milujem čokoládu a občas si zapálim. V tomto nie som asi hodný nasledovania, ale možno aj áno. Nedokážem si predstaviť, že by som ako amatér pre beh výrazne obmedzil niečo, čo mám rád. Iste, počas dvojmesačnej prípravy pred väčšími pretekmi sa niektorým spomenutým veciam vyhýbam. Ale potom si to vždy vynahradím. Iné je to, povedzme, týždeň pre pretekmi alebo posledné dva dni. Vtedy sa vyhýbam mastným jedlám. Mám svoje obľúbené predštartovné jedlo - zeleninovú polievku a pizzové štangle s dusenou zeleninou, k tomu trochu coly a vody a na záver pollitra silného zázvorového čaju. A samozrejme, pred štartom dbám na dostatok spánku. Ten si totiž nemôžem vziať do fľašky.

Na slávnych ultrapretekoch Okolo Mont Blancu ste vyhrali svoju kategóriu. Ako sa vám to podarilo?

Išiel som tam s vedomím, že v kategórii sme štyria, vrátane mňa. Mal som skúsenosti a vedel som, ako sa pripraviť lepšie a ako sa vyhnúť vyhoreniu. Chcel som v prvom rade dokončiť preteky. Tento cieľ mám vždy a je jediný, o ktorom odmietam diskutovať. Sekundárny cieľ bol zlepšiť si čas. Prirodzene, pohrával som sa s myšlienkou, aké by to bolo zvíťaziť. Nechcel som sa tým však rozptyľovať, chcel som sa sústrediť na výkon a naplno si to užívať. V danom čase na danom mieste nebol v kategórii nikto, kto by sa so situáciou vyrovnal lepšie než ja.

Už len účasť na takom prestížnom behu musela byť veľkým zážitkom.


Je to ultratrailová olympiáda. Schádza sa tu absolútna svetová špička. A určite je to jeden z najmasovejších ultrabehov na svete. Niekoho to môže odrádzať, ale z vlastnej skúsenosti vám môžem povedať, že to jednoducho stojí za to. A to sa považujem za človeka, ktorý sa necíti v dave úplne komfortne. Viete si predstaviť, keď zostáva do štartu posledných desať sekúnd, nahlas sa odpočítava a 2500 ľudí myslí na to isté, na spoločný cieľ, strach, obavy? Až mi slzy vybehli, ako si to premietam.
Zažili ste s ultrabehom niečo ťažšie ako preteky Okolo Mont Blancu?

Ako sa to vezme. Nezriedka som sa cítil po tvrdých tréningoch horšie ako po samotnom UTMB. Naozaj. Neviem, čím to je, či intenzitou alebo tým, že na také preteky idem pripravený najlepšie, ako viem a myseľ vie, že jednoducho budem trpieť. Pre ilustráciu, na pretekoch 100 Míľ Krajom Malých Karpát mi na jednom úseku došla voda, podcenil som to a zaplatil za to prehriatím a úpalom. Rok predtým som zažíval prakticky v tom istom čase identické stavy na prvom UTMB… Preteky sa dajú, samozrejme, posudzovať na základe vzdialenosti a prevýšenia, avšak vždy sa do toho mieša veľká dávka subjektívnych faktorov. Takže, ak má niekto obavy, že u nás sa nedajú posúvať hranice a treba ísť za každú cenu do vyšších hôr, môžem vás upokojiť. Aj doma sa môžete bravúrne zošrotovať. Stačí, že sa zle občerstvíte, nevezmete si dostatok vody a z bežnej desiatky sa po 150 kilometroch stáva súboj kto z koho.
Živo si spomínam na jeden ročník Štefánik Trailu, kde som za celý čas takmer nič nejedol, lebo mi bolo veľmi zle. Nebol som chorý ani som nezjedol nič skazené. Mal som bežeckú ľadvinku, ktorá mi nedržala a tak som ju vytiahol až na žalúdok a úplne zatiahol. Bola to najväčšia hlúposť, akú som mohol v tej chvíli spraviť. Prvých 40 kilometrov som prešiel na dvoch centimetroch sójovej tyčinky, vďaka čomu sa mi žalúdok úplne stiahol a prestal fungovať. Neskutočne som zoslabol a v Bratislave som sa naozaj čudoval, že aj tentoraz to dopadlo nad mieru dobre - s osobným rekordom a bez zdravotných následkov. Naopak, medzi najkrajšie radím finiš prvého UTMB. Boli to moje životné preteky, nech sa v budúcnosti dostanem kamkoľvek. Do Francúzska som totiž odchádzal s výsmechom za chrbtom. Živo si vybavujem moment, keď som zišiel z La Flégere do Chamonix a po hodinách zacítil asfalt, na ktorom bol nápis UTMB. Boli to posledné kilometre pretekov, ktoré som nemal nikdy dokončiť, lebo som bol slabý a neskúsený. Viete si predstaviť, akú lavínu šťastia som v tej chvíli cítil? Bolo to úžasné.

Spomínali ste Štefánik Trail. Čo pre vás tento beh znamená?

Štefánik Trail je pre mňa synonymom obrovského osobného pokroku. Prvýkrát som ho šiel, keď som mal osemnásť. Všetci z okolia mi odmietli pomôcť, dokonca aj na samotný štart som išiel z Brezovej pod Bradlom pešo. Do Brezovej som prišiel autobusom z Piešťan, kam som sa dostal predtým vlakom… Bolo to hrozné a stavím sa, že vtedy by ste nenašli mnoho ľudí, ktorí by verili tomu, o čom som bol presvedčený ja. Mal som obrovský strach, nikdy predtým som takú diaľku nešiel. Napriek tomu som sa nevzdal. Už na štarte som si získal svojim, možno až fanatickým, odhodlaním priateľov a podporovateľov. Po prežitých strastiach som si uvedomil, o čom to celé bolo a je. Ja som sa so Štefánikom spojil dokonale. Zostal som sám „za nepriateľskou líniou“, s hŕstkou tých, ktorí mi verili. Keď som sa dostal na päťsto metrov od cieľa, došlo mi to. Opäť mám z toho zimomriavky a zovreté hrdlo. Možno mi to okolie neprialo, možno sa ma pokúšali zastaviť, no nepodarilo sa im to. Stehlík si stanovil cieľ a dosiahol ho. Tu mi napadá jedna zo Štefánikových myšlienok, ktorú mám zapísanú vo svojom srdci a v mysli: Ten, kto kráča energicky vpred, vedomý si svojho cieľa, ovláda svoj osud takmer úplne.

Dá sa opísať, na čo bežec myslí počas behu, ktorý trvá niekedy aj celý deň?


Ak bežím sám, užívam si beh a blúdim vlastnou mysľou. Niekedy sa nechám len tak unášať, najmä v noci. Občas ma fascinuje obyčajná ľahkosť bežeckého kroku, vlastný dych a rozbúchané srdce. Sú to chvíle, keď stopercentne viete, že žijete a že to jednoducho stojí za to.

Ako vyzerá regenerácia a oddych po takých dlhých pretekoch?


Väčšinou minimálne dva dni nebehám. A niekedy aj tri či štyri. Mám zásadu, že to musí prísť samo. Telo si musí vypýtať, že chce opäť bežať. Zvykol som na to tlačiť, ale je to zbytočné. Človek iba trpí a nemá z behu radosť. Veľmi rád sedávam na terase a len tak sa pozerám, počúvam hudbu, čítam si, alebo píšem. Prípadne si doprajem všetko, čo som si v rámci sebadisciplíny odriekal. Káva, čokoláda, cigara. Ak myseľ a telo podajú výkon, prináleží im odmena. Tak to funguje v mojom svete.

Aké máte výzvy do budúcna?


Som otvorený možnostiam, teším sa zo života a žijem ho naplno. Cítim, že v behu som ako amatér dosiahol zaujímavé méty. Rád sa delím o skúsenosti a myslím, že takto je to správne. V behu som pochopil, že v živote môžem padnúť a môžem aj vstať a zvíťaziť. Túto myšlienku chcem rozvíjať naďalej, a nielen v behu.

Sú na Slovensku dobré podmienky pre ultrabeh, alebo by sa dalo urobiť viac?

Výborné, najmä čo sa týka terénu. Máme kopce, roviny, asfalt, všetko, čo môže stretnúť človeka na ultrabehu. Navyše, veľakrát sa to dá všetko skombinovať do jedného tréningu, čo je úplne super. Čo sa týka organizácie pretekov, takisto napredujeme úžasným tempom. Elektronický časomer je dnes úplne bežný, rovnako je veľmi kvalitné zabezpečenie občerstvovačiek. A čo by som zlepšil? Teraz asi zarúbem privysoko, ale vedel by som si predstaviť slovenskú reprezentáciu v ultramaratóne. Máme veľmi kvalitných bežcov, ktorí sa nielen, že nestratia na svetových pretekoch, ale bojujú tam o pekné pozície. Rišo Zvolánek, Tomáš Kačmarčík, Martin Halász a ďalší. Len sa pozrite, čo títo bežci dokázali za posledný rok, prakticky v amatérskych podmienkach. Dovolím si tvrdiť, že profesionalizácia tohto bežeckého odvetvia by zo Slovenska urobila jednu z najlepších krajín na svete. Vízia je to krásna a nepochybne aj reálna.
26.7.2018 / Rozhovory / Autor: Peter Kováč /  Foto: RH