Načítavam...
Beháme.sk
Zvoľte veľkosť písma:
AaAaAaAaAa
Beháme.sk

Beh Rajeckou dolinou? Balzam na boľavú dušu

Beh Rajeckou dolinou? Balzam na boľavú dušu
Výnimočné príbehy mužov, ktorí odbehli všetky ročníky Rajeckého maratónu
Žilinčan Marián Michalík chcel iba raz v živote vynechať svoj milovaný Rajecký maratón. V roku 2012. Bol to pre neho veľmi  ťažký rok. Tesne pred maratónom pochoval syna. Ťažký úder osudu. Vtedy sa rozhodoval, čo má robiť. Dlho bol na vážkach. Nakoniec po ťažkom rozhodovaní bežal.

A urobil dobre. Pre seba aj pre históriu Rajeckého maratónu. Vďaka behu čarokrásnou Rajeckou dolinou z Rajca cez Fačkov do Čičmian a späť aspoň na chvíľu prišiel na iné myšlienky. Trochu unikol stresu, ak sa to po takej tragédii vôbec dá… Aj vďaka rozhodnutiu vo veľmi ťažkej chvíli patrí k dvom bežcom, ktorí Rajecký maratón doteraz bežali tridsaťtrikrát. Viac sa ani nedalo, lebo zanietená partia okolo bratov Uhlárikovcov práve v týchto dňoch chystá jeho 34. ročník.

Druhým najvernejším účastníkom je Michalíkov spolužiak zo žilinskej Vysokej školy dopravy a spojov František Kupčo. Chlap, ktorý do Rajca prišiel behať po troch operáciách jedného kolena v priebehu piatich mesiacov. V máji ležal na operačnom stole a v auguste testoval svoju fyzickú i duševnú kondičku v Rajci. Nikdy nebol registrovaný v športovom klube, maratóny behá pre dobrý pocit a radosť z nich. V Rajci chce odbehnúť, pravda, ak mu to osud dožičí, ešte aspoň dva ročníky. Aby ich bolo spolu tridsaťpäť. Potom dá maratónom pokoj.
 
Láka ich nádherná atmosféra


„Prečo som zostal tak príkladne verný práve Rajeckému maratónu? Lebo som to zo Žiliny, kde som šesťdesiat rokov žil, mal najbližšie. Vďaka maratónu som tam spoznal výborných ľudí, s ktorými sme si aj povahovo sadli. Som už v podstate inventár Rajeckého maratónu, člen rodiny Uhlárikovcov. Za dlhé roky čo sa poznáme, ma už zobrali za svojho," tvrdil spokojným hlasom 65-ročný Marián Michalík, ktorý má na konte 119 maratónov. Bežal ich v šiestich európskych krajinách.

Jubilejný s poradovým číslom 120 chce bežať tento rok práve v Rajci. „Časový limit na Rajec je šesť hodín, verím, že to za ten čas zvládnem. Prvých sedem ročníkov Rajeckého maratónu som vždy bežal v čase pod tri hodiny. To bol môj vlastný limit na Rajec. Posledných osem rokov už behám iba jeden maratón ročne - Rajecký. Celý rok sa teším, že sa opäť prebehnem krásnou Rajeckou dolinou a stretnem starých kamarátov a známych. Kým sa budem hýbať, budem do Rajca na maratón chodiť. Aj po šesťdesiatke ho zvládnem za päť hodín a niekoľko minút," povedal o svojom najobľúbenejšom maratónskom behu človek, ktorý vie, ako bolia ultramaratóny nad sto kilometrov. Keď bol mladší, vyskúšal si aj útrapy 24-hodinového behu. Ten absolvoval trikrát. Ako šéf slovenských ultramaratóncov predsa musel ísť príkladom.

Najkrajší zážitok? Bolo ich mnoho


„Každý maratón, ktorý človek úspešne dokončí, je nádherný zážitok," tvrdil húževnatý športovec, ktorý sa do rodiny vytrvalcov dostal cez žilinskú bežeckú ligu. Táto celoštátna kampaň rekreačných bežcov, ktorej začiatky siahajú do prelomu 70. a 80. rokov minulého storočia, má stále v Žiline aj jeho zásluhou silné zázemie.

„Top zážitkom bol ročník, v ktorom som Rajec zvládol v čase 2:48 hod. Krásne chvíle som v Rajci prežil vždy, keď som bez problémov dobehol do cieľa, keď som si mohol aj s kamarátmi vychutnať beh Rajeckou dolinou. Najmä v začiatkoch, keď touto dolinou nechodilo toľko áut, to bol hojivý balzam na dušu. A tretím top zážitkom je fakt, že organizátori ma zobrali už za svojho. Každé stretnutie s nimi, je pre mňa sviatkom. Pre našu maratónsku komunitu urobili veľmi veľa," zložil Marián Michalík poklonu zakladateľom Rajeckého maratónu z jednej rodiny.

Nikdy neuvažoval nad tým, že sa počas maratónu v Rajci vzdá? „To mi ani na um neprišlo, hoci mnohokrát bolo počas neho veľmi teplo, čo my vytrvalci nemáme radi. Prudké slnko dokáže vycicať z bežca všetky sily. Až do špiku kosti. O to krajší je potom zážitok, keď svoju robotu na maratónskej trati aj úspešne dokončíte. To je veľká eufória, veľké nadšenie. Ohromné emócie. Na Rajci sa mi tiež páči, že tam aj posledného v cieli vítajú ako víťaza. Každého si vedia uctiť. To je tiež veľká vzácnosť. Taká úcta k nám maratóncom sa v minulosti všade nepestovala. V tom je partia ľudí okolo Paľa Uhlárika ďaleko vpredu,“ zdôraznil 65-ročný Žilinčan, ktorý dvakrát v živote absolvoval aj najstarší maratón v Európe – Medzinárodný maratón mieru v Košiciach.

„Košice mi nesadli. V časoch, keď som ich behal, všetka pozornosť organizačného štábu sa sústredila iba na maratónsku elitu, ktorá prišla zo zahraničia. My domáci a rekreační vytrvalci sme boli piate koleso na voze… Nepáčilo sa mi to. Tak som tam prestal chodiť. Našťastie, v posledných rokoch sa postoj k domácim bežcom radikálne zmenil. Samozrejme k lepšiemu, ale ja si už svoje sily šetrím iba na jeden maratón v roku – na Rajecký.“

Pritiahli ho kamaráti z bežeckej ligy

Podobnú bežeckú stratégiu, v ktorej akciou číslo jeden je Rajecký maratón, už niekoľko rokov vyznáva aj Michalíkov spolužiak z vysokej školy a parťák zo spomínanej bežeckej ligy v Žiline - František Kupčo. Aj on je unikátny rajecký milionár. Čiže milovník kráľovskej atletickej disciplíny, ktorý meral vzdialenosť z Rajca cez Fačkov do Čičmian a späť minimálne 24-krát. Organizátori na čele s Pavlom Uhlárikom presne vedia, kde je bod, vďaka ktorému bežec prebehne na tomto podujatí milión metrov.

František Kupčo sa k maratónu dostal cez rekreačný beh a niekdajšie populárne preteky družstiev brannej všestrannosti. V nich našiel svoje uplatnenie.„Keď som po vysokej škole nastúpil do Váhostavu, dostal som sa do partie, ktorá reprezentovala podnik v pretekoch brannej všestrannosti ako v lete, tak aj zime. V lete sme pravidelne chodili behať na Bôrik v rámci bežeckej ligy, ktorá bola v Žiline veľmi rozšírená, v zime sme trénovali na bežkách. Tak som sa dostal k bežeckému lyžovaniu. Bola to iná doba. Závodný výbor ROH vybavil autobus, ktorý sme obsadili do posledného miesta a víkend čo víkend sme vyrážali do hôr. Keď bol sneh, na bežky, keď zmizol, na turistiku, bežecké súťaže, branné preteky. To sa dnes už nedá. Odbory, ak v podnikoch a firmách sú, sa starajú o iné veci a naši nástupcovia skôr holdujú počítačom a iným závislostiam, než športu a pohybu,“ pripomenul 65-ročný František Kupčo svoju cestu medzi slovenských maratóncov.

„Nikdy v živote som nebol registrovaný v žiadnom klube, behal som pre potešenie, iba rekreačne. Na preteky som chodil preto, lebo chodili moji kamaráti. Boli sme dobrá patria. Vďaka nej som sa dostal do 33-člennej skupiny bežcov, ktorí v roku 1984 bežali prvý ročník Rajeckého maratónu. My sme boli jedna veľká rodina. Žilinčania chodili behať do Rajca, chlapi z Rajca chodili k nám do Žiliny, do Čadce, Kysuckého Nového Mesta alebo Nového Mesta nad Váhom. Išli kamaráti, tak som išiel aj ja. A už mi to zostalo,“ vysvetlil Žilinčan, ktorý sa na staré kolená presťahoval na dedinu.

Nezlomili ho ani tri operácie

,,Kedy mi bolo v Rajci najťažšie? Asi pred desiatimi rokmi, keď som na maratón nastúpil po troch operáciách kolena. To boli galeje! Vtedy som si maratón naozaj odtrpel. Siahol som si na dno svojich síl. Aj som zvažoval, že to vzdám, no bolo mi ľúto prerušiť tú sériu účasti,“ vrátil sa František Kupčo ku krušným chvíľam v zajatí čarokrásnej prírody v okolí Rajca a Čičmian.

Kupčo uvažuje aj nad 34. štartom, no začínajú ho trápiť bedrové kĺby. „Čaká ma operácia. Len mám obavu, či sa po trojnásobnej operácii kolena nebude situácia opakovať aj s bedrami... Tak v rámci možností behám. Aj cez bolesť. Prvé tri kilometre ma kĺb bolí, potom sedem kilometrov prestane, potom začne znova. Neviem, či to bude na celý maratón. Ale na štart sa postavím. Chcel by som pridať ešte dva ročníky, aby to bolo rovných tridsaťpäť. A potom s Rajeckým maratónom skončím. Už budem do Rajca chodiť iba ako divák,“ tvrdí František Kupčo.

V Rajci dal zbohom maratónom

Na konte má úctyhodných 66 maratónov a osobný rekord 2:39:22 h z apríla 1994 v Ostrave. Dlho ťahal sériu bez prerušenia v Rajci, až do predminulého roka.

„Ani ja neviem, čo sa pred dvoma rokmi stalo. Dodnes to pre mňa zostalo záhadou. Jednoducho, na pätnástom kilometri mi telo oznámilo, že ďalej už nepôjde. Nohy mi oťaželi, krok sa skrátil, nedýchalo sa mi dobre, pľúca mi išlo roztrhnúť. Musel som radikálne spomaliť, postupne prejsť do poklusu, neskôr dokonca iba kráčať, ale nedalo sa už rozbehnúť. Vyrástol predo mnou blok, cez ktorý som sa nemohol dostať. Sám som z toho zostal zaskočený, pretože natrénované na maratón som mal. Ale nemalo význam to ďalej siliť, aby som si zdravotne neublížil, tak som prvýkrát v živote musel zísť z trate,“ vysvetlil Marián Haluza najťažší okamih svojho dlhoročného účinkovania na trati Rajeckého maratónu.

„Keď k tomu došlo, povedal som si dosť. Chlapče, musíš sa s tým vyrovnať, ale na maratón už nemáš. To bol prvý maratón, ktorý som musel vzdať. Prvý a posledný. Odvtedy som maratón nebežal. Už mám pred touto vzdialenosťou rešpekt,“ dodal.

Rajecký elán a nadšenie sú chytľavé


„Dvadsaťjeden rokov som žil v Žiline, do Rajca sme mali blízko, radi sme tam chodili. Navyše, chlapov okolo Paľa Uhlárika sme dobre poznali. Vždy tam bola perfektná atmosféra. Robili maratón naozaj s láskou a nadšením. Ich nadšenie sa prenieslo na nás, čo sme sa postavili na rajeckom námestí SNP na štart,“ objasnil Haluza cesty osudu, ktoré ho v roku 1984 priviedli medzi 33 účastníkov prvého ročníka Rajeckého maratónu. A od roku 1984 si štart zopakoval viac ako tridsaťkrát.

„Každý rok sme z Rajca odchádzali obohatení o neopakovateľné chvíle, niesli sme si domov zážitky z krásnych stretnutí s kamarátmi a priateľmi,“ dodal 67-ročný rodák z Piešťan, ktorý okrem Žiliny a Nitry pôsobil aj v Nových Zámkoch.

„Najväčším zážitkom bolo moje víťazstvo na Rajeckom maratóne. A krásne boli aj výkony okolo dvoch hodín a päťdesiatich minút. To boli tiež vydarené preteky. A posedenia v rodinnom kruhu maratóncov, ktoré boli pre Rajec typickou bodkou za celou akciou. Za tie roky bolo toho fakt veľa,“ lovil v pamäti Marián Haluza, ktorý svojou výkonnosťou dlhé roky udivoval aj atletických odborníkov. Jeho bežeckému tempu mnohokrát nestačili oveľa mladší bežci, ktorí na rozdiel od neho boli profesionálni atléti. Mnohokrát im na cestných pretekoch ukázal chrbát, mnohé cestné preteky vyhral.

Na ultrabehoch robil kouča - Michalíkovi

Jeho najdlhšou disciplínou, ktorú odbehol s pocitom dobre urobenej práce, bol maratón. Raz sa síce otestoval aj v šesťhodinovom behu v Nitre, kde odbehol okolo 50 kilometrov, ale táto disciplína pre ultrabežcov sa nestala jeho obľúbenou šálkou kávy.

„Niekoľkokrát som sa zúčastnil aj na behu na 100 km, resp. na 24-hodinovom behu, ale iba ako kouč. Chodil som pomáhať Mariánovi Michalíkovi pri jeho ultrabehoch. Veľmi dobre sa poznáme, chcel, aby som bol v jeho zázemí, keď bude bežať 24-hodinovku. Ja by som sa na také galeje nedal,“ priblížil Marián Haluza svoje skúsenosti s ultramaratónmi.

„Známy športový publicista a historik Miro Hazucha niekde zistil, že som bol najstarším atlétom v histórii, ktorý štartoval na Európskom pohári družstiev v atletike. Niekoľko rokov som v tejto klubovej európskej súťaži pomáhal pretekárom AC Stavbár Nitra na dlhých tratiach. Mal som takú bežeckú formu, že som bol lepší ako ich bežci. Tak som im chodil sem-tam pomôcť. Ak som vybojoval nejaké dva- tri body, boli radi,“ tvrdil Haluza, ktorý svoju dobrú výkonnosť prezentoval v minulosti aj na maratónoch v Slovinsku, Chorvátsku, Holandsku, Poľsku, Rakúsku, Nemecku či Česku.

„Kto to neskúsil, neuverí, ale beh na dlhšie trate neuveriteľne odbúrava z mysle mnohé stresové situácie, ktoré človek zažije. Beh pomáha perfektne vyčistiť hlavu. Počas neho prídete na iné myšlienky. Preto aj dnes sa chodím pravidelne trochu prebehnúť. Niekedy to stihnem ráno, niekedy až popoludní, ale ešte stále sa v rámci svojich možností hýbem. Minimálne dva - trikrát v týždni otestujem svoj organizmus, či mi to ešte stále behá,“ priblížil svoj bežecký režim Marián Haluza, jeden z trinástich rajeckých milionárov, ktorí majú už takmer desať rokov štart na Rajeckom maratóne zadarmo. On už túto výsadu v živote nevyužije. Maratónom dal práve v Rajci zbohom, ale bežecké topánky si naďalej pravidelne obúva.

Silný emocionálny zážitok precítil nedávno v Kálnici, kde štartoval v behu na pamiatku padlých rumunských vojakov. „Bol to iba druhý ročník, ale zážitky z neho mi zostanú v mysli veľmi dlho. Prvý ročník v Kálnici zorganizovali v roku 1947 a teraz po 70 rokoch prichystali druhý. Aj takouto formou si uctili vojakov, ktorí padli v bojoch druhej svetovej vojny. Pre nás skôr narodených to bol mimoriadne silný zážitok. Všetci sme mali pri ňom slzy v očiach. Mladá generácia už pomaly ani nevie, čo bola druhá svetová vojna. Ju zaujímajú iné veci,“ konštatoval Marián Haluza.

11.8.2017 / Rozhovory / Autor: SZ