Načítavam...
Beháme.sk
Zvoľte veľkosť písma:
AaAaAaAaAa
Beháme.sk

Navždy odišiel najrýchlejší veterán

Navždy odišiel najrýchlejší veterán
Svojimi výkonmi v pokročilom veku udivoval nielen ostatných bežcov a fanúšikov atletiky, ale aj vedcov, ktorí neodolali pokušeniu podrobiť ho testovaniu. Vo svojom poslednom maratóne na jeseň 2016 Ed Whitlock prekonal svetový rekord v kategórii 85-ročných. Ako vôbec prvý človek v tomto veku zabehol maratón pod štyri hodiny. Ďalšie veteránske rekordy už nepridá, pretože v marci podľahol rakovine prostaty.
Ed Whitlock bol výnimočnou postavou bežeckej scény jednak svojimi výsledkami, ale aj prístupom k behaniu a k životu vôbec. Hoci väčšinu dospelého života prežil v Kanade, zachoval si suchý anglický humor a sebairóniu. Napríklad vtedy, keď vysvetľoval, prečo si ako miesto na tréning vybral cintorín, ktorý bol asi sto metrov od jeho domu. „Nikto ma tam nevyrušuje,“ povedal stroho. Oceňoval však aj to, že povrch tam bol príjemnejší a v zime lepšie udržiavaný ako na chodníkoch v meste. Podobne lakonicky reagoval, keď od neho novinári chceli, aby niečo poradil bežcom vo vyššom veku. Jeho odpoveď nebola ani zďaleka motivačná alebo inšpiratívna: „Nie som si istý, či to, čo robím, je vôbec zdravé.“

Genetický zázrak

Inšpiráciou však rodák z Londýna nepochybne bol. Dokazoval, že aktívnym životom sa naozaj dá spomaliť starnutie. A potvrdzovali to nielen obdivuhodné časy v behoch od 1500 metrov až po maratón, ale aj výsledky lekárskych testov. Keď mu vo veku 81 rokov výskumníci z McGillovej univerzity v Montreale merali rôzne fyziologické hodnoty, nestačili sa čudovať. Jeho VO2 max bolo 54. To je hodnota, akú dosahujú celkom slušní mladí rekreační športovci. U osemdesiatnikov je bežné, že sa toto číslo pohybuje okolo dvadsiatky. Jeden z fyziológov, ktorý Whitlocka testoval, povedal, že v odbornej literatúre nenašiel pri človeku v tomto veku porovnateľnú hodnotu. Dokonca ani u severských lyžiarov, ktorí sa bežkovaniu súťažne venovali aj po osemdesiatke. A to súčasťou vzorky bol aj dvojnásobný olympijský víťaz Martin Lundström.

U Whitlocka zároveň dochádzalo k oveľa menšiemu úbytku svalovej hmoty, ako je bežné. Dokumentuje to aj počet motorických jednotiek, čo sú najmenšie funkčné časti svalu tvorené jedným neurónom a svalovými vláknami, ktoré aktivuje. Testy ukázali, že Whitlock mal v prednom holennom svale okolo sto motorických jendnotiek. Mladý človek ich má zvyčajne 160, kým bežný osemdesiatnik 60. Vďačí za zo zvýšenej hladine neurotrofínov, ktoré chránia neuróny a pomáhajú im prežiť.

Aj na základe týchto výsledkov Michael Joyner z Mayo Clinic pre New York Times skonštatoval, že Whitlock sa natoľko priblížil k minimálnemu starnutiu, ako to len je u človeka možné. Ak by jeho život neskrátila zákerná choroba, mohol vedcom poslúžiť ako veľmi užitočný zdroj informácií o starnutí ľudského organizmu.

Svojský štýl

Okrem genetických predpokladov zrejme k Whitlockovým výsledkom prispela aj jeho svojská povaha a neortodoxný prístup k behaniu. Nikdy nemal trénera, nechodil na masáže, nevenoval sa strečingu, netrénoval intervaly ani tempové behy, nevedel, koľko nabehal kilometrov, pretože základnou jednotkou jeho tréningu boli tri – a neskôr štyri – hodiny behu. Tenisky, v ktorých odbehol posledný maratón, mali údajne pätnásť alebo dvadsať rokov. Ani sám Whitlock to presne nevedel. Okrem nich mal ešte tri páry úplne identickej obuvi.

Ak by ste si na základe tejto charakteristiky mysleli, že Whitlock behal len pre radosť a jeho výkony boli len akýmsi vedľajším účinkom, mýlite. V skutočnosti sám priznával, že je ambiciózny. Keď zistil, že je vo svojej vekovej kategórii špička, pohnútkou sa pre neho stalo prekonávanie svetových rekordov. Tréning bral ako nevyhnutné zlo potrebné na dosiahnutie výsledku. „Behám najmä, aby som v pretekoch dosiahol istý čas, aby som prekonával rekordy. To mi prináša uspokojenie. A zisťujem, že čím viac behám, tým viac sa mi darí v pretekoch,“ povedal v roku 2012 pre agentúru Canadian Press.

Tri bežecké životy

Bežeckú kariéru Eda Whitlocka možno rozdeliť na tri etapy. Tá prvá sa odohrávala ešte v Anglicku, kde ako stredoškolák zabehol míľu za 4:31 a v jednom cezpoľnom behu porazil neskoršieho olympijského medailistu a svetového rekordéra Gordona Pirieho. Problémy s achilovkou spôsobili, že s atletikou vo veku 21 rokov prestal. Následne sa presťahoval do Kanady, kde pracoval ako banský inžinier.

K behu sa vrátil až po štyridsiatke, a to vďaka svojmu synovi. Ten pravidelne behával a chcel si zabehnúť maratón, hoci mal len štrnásť rokov. Ed sa mu to sprvu snažil vyhovoriť, ale neskôr usúdil, že ak už mu to nevytĺkol z hlavy, tak mu počas behu aspoň bude robiť sprievod. Maratónska premiéra sa pre oboch skončila šťastne a vo veľmi solídnom čase 3:09. Pri behu už zostal a svoj najlepší maratónsky čas 2:31 zabehol, keď mal 48 rokov. Keď sa však v roku 1979 stal veteránskym majstrom sveta na 1500 metrov, stratil motiváciu a s behom znovu prestal.

Ani tento koniec kariéry však nebol definitívny. Tretí bežecký život Eda Whitlocka sa začal po odchode do dôchodku. Keď sa blížil k sedemdesiatke, zistil, že ešte nikto v takom veku nezabehol maratón pod tri hodiny, a tak sa odhodlal, že túto hranicu prelomí práve on. „Myslel som si, že už to dávno mal niekto dokázať, ale nestalo sa, a tak som si povedal, že by som sa o to mal pokúsiť,“ spomínal neskôr pre časopis Runner’s World.

Posúvanie hraníc

To, že méta troch hodín je na dosah, naznačovali jeho skvelé výkony vo veku 68 a 69 rokov, ktoré sú dodnes svetovými rekordmi v danej kategórii. Lenže práve keď mal Ed 70 rokov, tak sa mu maratón pod tri hodiny zabehnúť nepodarilo. Chýbalo mu k tomu 23 sekúnd. Všetko však napravil o dva a pol roka neskôr v Toronte, kde zabehol 2:59:09. Stal sa tak prvým a dodnes jediným sedemdesiatnikom, ktorý niečo také dokázal. Bežecký svet však ešte viac udivil o rok neskôr, keď sa zlepšil na 2:54:48. V prepočte na čas bežca na vrchole kariéry by to bol výkon 2:04:48. Len pripomeniem, že vtedy platný svetový rekord Paula Tergata bol o sedem sekúnd horší.

V nastúpenom trende pokračoval aj v ďalších rokoch, a tak si postupne privlastnil aj rekordy v čoraz vyšších vekových kategóriách a predovšetkým časmi, ktoré vzbudzujú úctu. Ako osemdesiatnik zabehol kráľovskú trať za 3:15:53 a vo svojom poslednom maratóne sa vo veku 85 rokov dostal takmer tri a pol minúty pod hranicu štyroch hodín. Pre porovnanie, rekord medzi 84-ročnými bežcami je o 21 minút horší. Ak by Ed Whitlock pre zranenia nemal trojročnú maratónsku prestávku, je takmer isté, že aj rekordy vo veky 83 a 84 rokov by sa začínali trojkou.

Samotný Whitlock bol pomerne sebakritický a mal pocit, že jeho výkony mohli byť ešte lepšie. „Za dvanásť rokov som sa zhoršil o viac ako hodinu. Myslím, že by to nemalo ísť so mnou tak rýchlo dolu vodou.“ Čiastočne to pripisoval aj tomu, že jeho prípravu už častejšie narúšali rôzne zranenia, choroby a bolesti. Napriek tomu porážal bežcov, ktorí boli o desiatky rokov mladší. Až do posledného behu.

21.8.2017 / Ostatné / Autor: Rudolf Šefčík /  Foto: Twitter - CanadaRunningSeries