Cookies

Na naších stránkach používame cookies. Slúžia na zlepšenie našej práce a vášho zážitku z čítania Behame.sk.
Bližie informácie nájdete v Pravidlách používania cookies. Spracovanie a správu cookies nastavíte priamo vo Vašom prehliadači.
Súhlasím
Načítavam...
Beháme.sk
Zvoľte veľkosť písma:
AaAaAaAaAa
Beháme.sk

Muži verzus ženy: kto je lepší vytrvalec?

Muži verzus ženy: kto je lepší vytrvalec?
Predpoveď časopisu Nature o tom, že v roku 2156 ženy predbehnú mužov na sto metrov, nevyjde
Stovku ovládla žena. O žene, ktorá víťazí nad mužmi v ultramaratónoch. Matka, ktorá v horách predbehla všetkých mužov. To je len zopár titulkov, ktoré ukazujú, že nie vždy sa absolútnym víťazom bežeckých pretekov musí stať muž. Obzvlášť v ultramaratónoch sa občas stane, že do cieľa ako prvá pribehne žena.

Tieto výsledky viedli k tvrdeniu, že čím je bežecká vzdialenosť väčšia, tým sú rozdiely medzi mužmi a ženami menšie. Tí odvážnejší dokonca hovoria, že ženy sú v skutočnosti lepšie vytrvalkyne ako muži. Je to naozaj tak, alebo sú víťazstvá žien v ultramaratónoch len takzvanými čiernymi labuťami, ojedinelými udalosťami, z ktorých sa nedá odvodzovať žiadne všeobecné pravidlo? Závery výskumníkov a prognostikov nie sú jednoznačné.
Hypotéza o lepšej vytrvalosti žien je zaujímavým historickým paradoxom. V roku 1928 totiž po finálovom behu žien na 800 metrov niektoré bežkyne vyzerali dosť zničene (aj keď dnes už vieme, že správy v dobovej tlači boli prehnané a vplyv na ich stav malo aj horúce počasie) a atletickí funkcionári, bez výnimky muži, usúdili, že takéto „dlhé“ behy nie sú pre ženy vhodné. Vraj by im mohli spôsobiť rýchle starnutie. Ešte v roku 1967 sa musela Kathrine Switzerová zúčastniť na Bostonskom maratóne „inkognito“ a riaditeľ pretekov sa ju snažil stiahnuť z trate. Dnes už sú ženy na maratónoch samozrejmosťou. A na ultramaratónoch tiež.

Rozdiel je približne 11 percent

Po období vylučovania žien z vytrvalostných pretekov sa karta obrátila a začali sa vynárať prognózy o tom, ako ženy skôr či neskôr mužov predstihnú. Niektoré tieto predpovede dnes vyznievajú smiešne. Dvojica fyziológov z Kalifornskej univerzity v roku 1992 tvrdila, že elitné maratónkyne budú už v roku 1998 behať na rovnakej úrovni ako muži. Realita je taká, že ženský svetový rekord Pauly Radcliffovej 2:15:25 by síce stačil na kvalifikovanie sa na majstrovstvá sveta medzi mužmi. Ale zároveň je to jediný ženský výkon v histórii pod 2:16. A navyše netreba zabúdať na to, že ho zabehla v roku 2003.

Predpoveď z roku 1992 vychádzala práve z toho, ako rýchlo sa zlepšovali časy mužov a žien v minulosti a projektovala ich do budúcnosti. Lenže vo svete športových výkonov to tak jednoducho nefunguje. Odkedy Radcliffová zabehla ženský svetový rekord, ten mužský sa zlepšil sedemkrát a celkovo o štyri minúty, takže priepasť sa nezmenšuje, práve naopak. V čase Radcliffovej rekordu bol rozdiel medzi najlepším mužským a ženským výkonom 7,8 percenta, dnes je to 11,3 percenta. Ako v knihe Športový gén pripomína David Epstein, keď vezmeme do úvahy desať najlepších časov od šprintov po ultramaratóny, rozdiel vo výkonoch je približne 11 percent. Zaujímavé je, že keď štatistici porovnali časy takmer 20 miliónov bežcov z viac než 32-tisíc maratónov v rokoch 2008 - 2018, rozdiel v priemernom výkone muža a ženy bol 10,6 percenta, čiže veľmi blízko tejto hranice.
Pri pohľade na priloženú tabuľku vidíme, že spomedzi svetových rekordov sa z normálu výraznejšie vymykajú výkony na 100 kilometrov a 24 hodín. Lenže každý opačným smerom. Kým v behu na 100 kilometrov je rozdiel medzi najlepšími časmi len 6,5 percent, pri 24-hodinovom behu je to takmer 16 percent. Vo všeobecnosti porovnávanie ultramaratónskych výkonov komplikuje fakt, že ide o veľmi malú a špecifickú vzorku bežcov. Navyše na rozdiel od kratších vzdialeností sa len málokedy špička stretne za porovnateľných podmienok. Okrem toho východoafrickí bežci, ktorí dominujú v behoch od 800 metrov až po maratón, sa na ultramaratónoch takmer vôbec nezúčastňujú. Môžeme sa len domnievať, za koľko by Eliud Kipchoge zabehol sto kilometrov.

Zaujímavým prípadom pri porovnávaní mužských a ženských výkonov sú preteky Badwater 135 v Údolí smrti. Jedným z podnetov k hypotézam o lepších vytrvalostných predpokladoch žien bolo dvojnásobné víťazstvo Pam Reedovej v rokoch 2002 a 2003. Lenže aj lepší z Reedovej dvoch víťazných časov bol takmer o tri hodiny slabší ako vtedy platný traťový rekord. Obidva súčasné traťové rekordy sú z roku 2016, čiže dosiahnuté za rovnakých podmienok, a ten mužský je o takmer štyri hodiny, alebo 18 percent, lepší. Je to výrazne väčší rozdiel ako v ostatných vytrvalostných súťažiach.

Kompenzačné mechanizmy

Je nespochybniteľným faktom, že mužské telo je vďaka väčšej sile svalov, vyššej hladine hemoglobínu alebo väčšiemu objemu kyslíka, ktorý sa dostáva do svalov, schopné podávať lepšie výkony. Ako pre New York Times povedal ultramaratónec a lekár Martin Hoffman, aj v ultramaratónoch platí, že keď sa proti sebe postavia najlepšie trénovaní muži a ženy, muži vždy zvíťazia. Podľa Viktora Bielika z bratislavskej FTVŠ však ženy pri vytrvalostnom výkone dokážu niektoré nevýhody kompenzovať: „Majú napríklad lepšiu ekonomiku behu. To znamená, že na prejdenie rovnakej vzdialenosti spotrebujú menej kyslíka. Narábajú s ním hospodárnejšie.“ Mohli by sme to prirovnať k vozidlu s nižšou spotrebou benzínu.

Pri dlhom behu zohráva tiež úlohu uvoľňovanie tepla z tela. Podobne ako v prípade ekonomiky behu, aj v tomto prípade s ním ženy narábajú ekonomickejšie. „Udržia v sebe viac vody, takže sa menej potia. To im pri ultrabehoch pomáha, pretože muži, najmä európske, svalnatejšie typy, nedokážu doplniť toľko tekutín, koľko stratili vyparovaním. Treba si tiež uvedomiť, že potením nestrácame len vodu, ale aj minerály. Ich nedostatok potom môže u svalnatých mužov spôsobovať kŕče,“ vysvetľuje Viktor Bielik a dodáva, že žena, ktorá ma od muža slabšie osobné rekordy na desať kilometrov alebo v polmaratóne, ho môže poraziť v maratóne alebo na dlhších vzdialenostiach.

K takémuto záveru dospeli aj juhoafrickí vedci, ktorí vypočítali, že ak majú muž a žena rovnaký osobný rekord v maratóne, žena toho muža porazí, ak budú preteky dlhšie ako 40 míľ, čiže približne 60 kilometrov. Pri legendárnom juhoafrickom ultramaratóne Comrades, ktorý meria 90 kilometrov, by žena bola v cieli o hodinu skôr. Zároveň však zistili, že pri maratónskom čase tri hodiny, je muž v priemere o desať kilogramov ťažší. Ak by mali rovnakú hmotnosť, muž by bol o desať percent rýchlejší. Mimochodom, svetoví rekordéri Eliud Kipchoge a Paula Radcliffová majú takmer rovnakú súťažnú hmotnosť (56 kg a 54 kg) a rozdiel medzi ich výkonmi je o niečo viac ako jedenásť percent.
Aj keď laikom by sa mohlo zdať, že na dlhšej vzdialenosti je pre ženy výhodou aj väčší podiel tuku na celkovej hmotnosti, keďže ten sa po minutí glykogénu stáva primárnym zdrojom energie, podľa Viktora Bielika to tak nie je: „Podkožný tuk je počas vytrvalostnej aktivity veľmi málo využiteľný. Pritom aj muž s veľmi malým množstvom tuku ho má dostatok, aby ho dokázal využiť počas niekoľkohodinovej aktivity.“

Keď už to nie je len o behu

Pri skutočne extrémnych ultramaratónskych behoch, ktoré trvajú viac ako 24 hodín, vstupujú do hry už aj faktory, ktoré nesúvisia priamo s fyzickou výkonnosťou, ale skôr s  mentálnou odolnosťou a stratégiou behu, ktorú by sme v prípade ultramaratónu mohli nazvať aj logistikou. Ide napríklad o rozhodnutia ohľadom spánku, jedenia alebo toho, kedy bežať a kedy kráčať. „Je to o výdrži a tá je kombináciou sily a psychickej vôle. Nastoľuje to otázku, či ženy vzhľadom na dlhú evolučnú históriu, keď strávili dlhý čas s plodom v tele a potom pôrodom, majú psychickú výhodu v extrémne dlhých vytrvalostných súťažiach,“ pýtala sa evolučná biologička Heather Heyingová v článku o americkej bežkyni Courtney Dauwalterovej, ktorá v niekoľkých ultramaratónoch vyhrala aj v absolútnom poradí.

Tou výhodou pre ženy by mohla byť lepšia schopnosť vyrovnať sa s nedostatkom spánku. Práve fakt, že spala menej ako ktokoľvek z jej mužských súperov, označila za jeden z kľúčov k svojmu víťazstvu v 430-kilometrových pretekoch Spine Race Jasmin Parisová (rozhovor s ňou sme uverejnili v jarnom čísle Behame.sk). Keďže Jasmin má malú dcéru, počas prípravy toho veľa nenaspala. Trénovala skoro ráno a neskoro večer, medzitým bola v práci a v noci ju dcérka neraz zobudila. „Myslím, že z tohto pohľadu som bola najlepšie pripravená zo všetkých. Neviem si predstaviť, že by ostatní posledných štrnásť mesiacov vstávali tri alebo štyrikrát za noc,“ povedala Jasmin.

Viktor Bielik pripúšťa, že tento faktor môže zohrávať pozitívnu úlohu v prospech žien. „Ženské telo je pripravené na tehotenstvo, na to, že ženy musia vstávať, aby nakŕmili potomka a často sa stáva, že mamičky sa prvé dva roky dieťaťa poriadne nevyspia,“ vysvetľuje, ale dodáva, že spánková deprivácia nie je niečo, čo by sa dalo natrénovať. Ženy však na ňu môžu byť viac pripravené ako muži.

Ďalšou pomôckou pre ženy môže byť to, čo ultramaratónkyňa Meaghen Brownová nazvala umením tempa. Už niekoľko štúdií ukázalo, že v maratóne si ženy dokážu lepšie rozložiť tempo ako muži. Podľa najväčšej z nich, ktorá porovnávala takmer poldruha milióna maratóncov, ženy spomalili v druhej polovici v priemere o 11 percent, kým muži o 14 percent. To sa však netýka elitných bežcov. Tam rozdiely prakticky neexistujú a tí najlepší bežia druhú polovicu rýchlejšie ako prvú. Autor štúdie, dánsky štatistik Jens Jakob Andersen to zhodnotil tak, že muži častejšie zvolia riskantné tempo v pomere k svojim schopnostiam, čo zvyšuje pravdepodobnosť, že neskôr spomalia. Viktor Bielik to dokumentuje aj na príklade z triatlonového Ironmana, kde medzi mužmi dochádza k agresívnym súbojom v cyklistickej časti, čo má za následok, že elitné ženy majú bežeckú časť často rýchlejšiu ako špičkoví muži. „U mužov je súťaživosť prirodzenejšia a stáva sa, že precenia svoje sily. Ženy sú v tomto opatrnejšie,“ dodáva. Vtipne okomentovala sklon mužov hrnúť sa dopredu cyklistka Rebecca Rushová: „Vždy sa ma pýtajú, prečo začínam tak pomaly. A ja odpovedám: Prečo vy finišujete tak pomaly?“

Ako vidno z vyššie uvedených príkladov, jednoznačná odpoveď na to, či ženy s narastajúcou vzdialenosťou zmenšujú odstup od mužov, neexistuje. Môžeme si však zrejme trúfnuť povedať, že predpoveď časopisu Nature o tom, že v roku 2156 ženy predbehnú mužov na sto metrov, nevyjde. A ako povedal juhoafrický fyziológ Tim Noakes: „Očakávame, že kým ženy nedokážu zabehnúť sto metrov tak rýchlo ako muži, neporazia ich ani v behu na tisíc kilometrov.“

Rozdiely vo svetových rekordoch a traťových rekordoch vybraných ultramaratónskych pretekov


Vzdialenosť

Rozdiel v %

100 m

9,5

1500 m

11,7

5000 m (dráha)

12,4

5 km (cesta)

9,3

10 000 m (dráha)

11,4

10 km cesta

11,2

polmaratón

11,2

maratón

11,3

100 km

6,5

100 míľ

10,8

Badwater 135 (217 km)

18,0

Spine Race (430 km)

14,5 (v prospech žien)

24 hodín

15,8


12.8.2019 / Ostatné / Autor: Tomáš Mrva /  Foto: Bigstock