Kto má v nohách, musí mať aj v hlave

Americký novinár, tréner a odborník na športovú výživu Matt Fitzgerald v knihe How Bad Do You Want It? – voľne preložené Ako veľmi to chceš – predstavuje takzvaný psychobiologický model vytrvalostného výkonu. Toto pomenovanie vymyslel taliansky fyziológ Samuele Marcora. Model vychádza z premisy, že telo a myseľ sú vzájomne prepojené, pričom telo je podriadené mysli.

Samozrejme, tento model nemusí každý jednoznačne prijať, ale Fitzgeraldova kniha stojí za prečítanie, a to nielen preto, že sa venuje mnohým zaujímavým psychologickým aspektom vytrvalostného výkonu, ale zároveň nám prináša príbehy skvelých športovcov, ako boli Greg Le Mond, Sammy Wanjiru, Jenny Simpsonová, Steve Prefontaine, Cadel Evans a ďalší.

Pripomína nám, ako v rôznych fázach svojej športovej kariéry padli takmer na dno, aby sa dokázali opäť vyštverať na vrchol. Nejde pritom o sladké hollywoodske rozprávky so šťastným koncom, ale udalosti, v ktorých nechýbajú krv, pot a slzy. Kniha je však aj plná zaujímavých štúdií, ktoré často potvrdzujú to, čo akosi intuitívne tušíme – a inokedy to úplne obracajú na hlavu.

Pre vytrvalostného športovca je zrejme najdôležitejšie dozvedieť sa, aké sú najväčšie prekážky, ktoré musí na ceste k cieľu prekonať. Podľa Fitzgeralda sa vytrvalci musia vyrovnať najmä s vnímaním námahy. „Nedokážete sa zlepšiť ako vytrvalec, kým nezmeníte svoj vzťah k vnímaniu námahy,“ píše na jednom mieste v knihe.

Tvrdí, že k vyčerpaniu nedochádza vtedy, keď sa športovcovi minie glykogén, ale vtedy, keď zažíva maximálnu úroveň vnímanej námahy, akú je ochotný tolerovať. Zároveň pripomína, že vnímaná námaha a únava sú dve rôzne veci. Ilustruje to na príklade šprintu do strmého kopca. Pri ňom pociťujeme námahu, ale nie sme unavení, pretože sme len začali bežať.

Zároveň dodáva, že maximálnu úroveň námahy dokáže ľudské telo tolerovať maximálne 30 sekúnd. Pri akomkoľvek dlhšom výkone si telo ponecháva nejakú rezervu. Práve preto sa podľa neho pri vytrvalostných výkonoch nikdy nedozvieme, či by sme dosiahli lepší výkon, ak by sme začali o niečo pomalšie alebo bežali vyrovnanejším tempom. Toto jednoducho zostáva tajomstvom, s ktorým sa musíme vyrovnať.

Dobrou správou je aspoň to, že skúsenosťami sa učíme, ako by sme sa v istej fáze, napríklad na tridsiatom kilometri maratónu, mali cítiť. Akceptovanie opakovania známej bolesti znižuje nepríjemnosť bolesti bez toho, aby zmenšovalo bolesť samotnú.

Ak ste niekedy uvažovali, či je lepšie dať si konkrétny cieľ alebo sa snažiť o čo najlepší výkon, Fitzgeraldova odpoveď – vychádzajúca z viacerých štúdií – je, že športovci, ktorí si dali (alebo dostali) kvantitatívne ciele sa zlepšili viac, ako tí, ktorí sa snažili dosiahnuť čo najlepší čas. Lenže pozor, má to háčik! Ak je vysnívaný čas na hranici vašich schopností, môže pôsobiť ako bremeno, nie ako motivácia.

Trochu paradoxne môže v tejto súvislosti znieť ďalšie jeho tvrdenie – že lepšie výsledky dosiahnete, keď vám bude o niečo menej záležať na výsledku pretekov. Ono to však má svoju logiku. Je dobré dávať si (realistické) ciele, ale musíte si uvedomiť, že nejde o život a ak ich nedosiahnete, nič strašné sa nestane.

Zo športu si však môžete preniesť niečo pozitívne aj do civilného života. Ak máte vysokú schopnosť tolerovať bolesť, tak podľa dostupných štúdií budete mať nadpriemernú schopnosť vyrovnať sa s negatívnymi zážitkami v živote, napríklad s prepustením z práce alebo oznámením, že trpíte vážnou chorobou. Zároveň platí, že človek ktorý takúto schopnosť má, v minulosti zažil niečo traumatické. „Zdá sa, že istá miera nešťastia je potrebná na posilnenie mysle proti utrpeniu a traume, ale nadmerná trauma zanecháva jazvy,“ píše Fitzgerald.

V druhej polovici knihy Fitzgerald akoby nadväzoval na niektoré témy, ktorým sa venoval David Epstein v knihe Športový gén, takže sa dozviete, prečo aj športovci s nižšou aeróbnou kapacitou dokážu porážať svojich súperov, ku ktorým bola príroda v tomto smere štedrejšia.

Fitzgerald vysvetľuje tiež to, že kenská dominancia vo vytrvalostných bežeckých disciplínach nemá len genetický základ – neexistuje žiadny „kenský vytrvalecký gén“, ale v tamojšej populácii môže byť vyšší výskyt istej kombinácie génov – ale dá sa vysvetliť aj vplyvom kultúry a prostredia.

Podobne fascinujúci je aj pohľad na to, ako vplýva žltý dres na výkonnosť cyklistov, či prečo sa športovcom viac darí na domácom ihrisku (ak si odmyslíme vplyv rozhodcov...).

V závere sa venuje aj trochu filozofickému pohľadu na to, aký význam má pre človek beh. Jeho odpoveď je pomerne jednoduchá – hodnota behu je v tom, čo sa naučíte sami o sebe. Dodáva, že pre väčšinu ľudí nie sú odmenou peniaze alebo nejaké zmyslové potešenie (napríklad zákusok po zlepšení osobného rekordu), ale význam má pre nich to, že robia to, čo majú radi, najlepšie, ako dokážu.

Najdôležitejším odkazom knihy je však záver jednej z kapitol: ak pretrvá vaša vášeň, pretrváte aj vy – ako športovec, aj ako človek.