Jesse Owens vošiel do dejín kráľovnej športu
dvoma unikátnymi výkonmi. Jednak ako víťaz berlínskej olympiády
1936 v štyroch disciplínach (100 m, 200 m a 4x100 m, diaľka), čo
po ňom zopakoval iba Carl Lewis v roku 1984, jednak ako atlét,
ktorý v sobotu popoludní 25. mája 1935 v michiganskom Ann Arbore
utvoril v priebehu 46 minút päť svetových rekordov (200 m a 220
y, 200 m cez prekážky a 220 y cez prekážky, diaľka) a jeden
vyrovnal (100 y). Pravda, metrické dvojstovky na rovnej dráhe bez
zákrut nebežal, keďže však išlo takmer o totožné vzdialenosti
(220 yardov je o 1,168 metra dlhšia trať ako 200 m), zabil dve
muchy jednou ranou: z jedného behu vyťažil dva rekordy. Štadión
Ferry Field v Ann Arbore, čo leží asi hodinku autom západne od
Detroitu, sa tak stal posvätnou pôdou atletiky. V onen pamätný
deň na podujatí Big Ten (súťaž desiatich veľkých univerzít
stredozápadnej časti USA) panovalo slnečné májové počasie.
Ideálne podmienky na skvelé výkony. Bežali sa iba yardové
vzdialenosti.
Mladý Owens sa necítil celkom fit. Keď
študent z Ohio State University v Columbuse, financujúci si štúdium
zo zárobkov hotelového sluhu, liftboya a pumpára, schádzal dolu
schodmi, zle stúpil. Nič vážne, ale čosi mu ruplo v členku.
Vliezol do suda s vrelou parou, aby sa čo najrýchlejšie
vykuríroval a potom vraj kolenačky prosil kouča Larryho Snydera,
aby ho pustil na štart.
Ako
tento pamätný deň zaznamenala história?
15:15: Beh na 100
yardov vyhral s prevahou v čase 9,4 s. Keby mu vraj niekto viac
dýchal na chrbát, vytlačil by zo seba aj čas 9,0.
15:34:
V behu na 220 yardov (aj 200 m) zlepšil časom 20,3 s rekord o 0,3 s
(prekonali ho až o štrnásť rokov).
16:00:
Beh na 220 yardov cez prekážky (ekvivalent 200 m) už nefiguruje v
klasickom atletickom programe. Nízke prekážky prebehol za 22,6 s
(dvoje stopky sa zastavili na 22,4).
Na druhý deň noviny
zaregistrovali rekordný balíček. Neobjavil sa však nijaký
Owensov citát. Až neskôr mnohým svitlo, čo ,,stváral“. Larry
Snyder, ktorý ho doviezol do Michiganu na zadnom sedadle kabrioletu,
si pretieral oči: ,,Zdalo sa, že Jesse sa na tejto dráhe vznáša.
Škvaru iba hladkal. Telo od bokov hore sa počas behu prakticky
nepohybovalo. Pokojne mohol balansovať s plnou šálkou kávy na
hlave a nevylial by ani kvapku.“
V olympijskom roku 1936
kráčal od víťazstva k víťazstvu. Mimochodom, v kariére poznal
prehru iba v piatich súbojoch. Ako pozvánku do Berlína vyslal
svetový rekord na 100 metrov, ktorý utvoril 20. júna na
univerzitnom šampionáte v Chicagu – 10,2 s. Dlho mu však
nechceli priznať titul najrýchlejšieho muža planéty. Oficiálne
uznanie prišlo po obštrukciách až v roku 1938, keď bol už
ďaleko za amatérskou vodou. Rekord vydržal dvadsať rokov!
Rýchlejšie bežal Willie Williams (10,1) až na melbournskej
olympiáde 1956.
Nemci prijali Owensa nadšene: 110 000
divákov na tribúnach aplaudovalo každému z jeho behov a skokov.
Jeho autogram mal cenu zlata. Vôbec nebrali do úvahy, že pochoval
teóriu nadradenosti árijskej rasy. Hoci nacistický denník
Völkische Beobachter ešte 1. júna 1933 varoval: ,,Negri nemajú na
olympiáde čo hľadať...“ Nuž a tento černošský zberač
bavlny, ktorý v siedmich rokoch, keď steblá boli vyššie ako on,
načesal denne 50 kíl, premenil plánovanú oslavu nacizmu na Hry
Jesseho Owensa! Ani chýrna režisérka a propagandistka vodcu Leni
Reifenstahlová nezabránila, aby vo filme Boh štadióna Owens
zatienil Hitlera.
Na tému Owens – Hitler sa trúsili
všelijaké historky. Vraj, ho ignoroval. Jesse v knihe Jesse Owens
story (1970) uviedol všetko na pravú mieru: ,,Keď som išiel popod
tribúnu, kancelár vstal, zamával mi a ja som mávanie opätoval.
Myslím si, že novinári prejavili zlý vkus, keď nemeckého muža
hodiny kritizovali.“ Štyri zlaté zhltol aj s rozbehmi za
osem dní (od 2. do 9. augusta). Na škvare zmiešanej s rozomletými
úlomkami keramického skla vyhral najprv 4. augusta stovku za 10,3
s. O deň neskôr bola diaľka, a tá kolidovala so semifinále na
200 m. Bola to dráma, ale nie s očakávaným rasistickým nábojom.
Owens a proti nemu modrooký a svetlovlasý Nemec Luz Long z
Lipska, pripomínajúci modela árijského typu. (Medzi ním a
Owensom napokon vznikol nevšedný vzťah športového priateľstva,
ktorý pokračoval aj po olympiáde. Dlho si vymieňali listy, počas
druhej svetovej vojny však zrazu neprichádzalo z Nemecka nič. Až
roku 1950 sa Owens dozvedel, že Long zahynul v roku 1943 ako vojak
wehrmachtu na Sicílii, kde padol už ťažko zranený do rúk
britskej armády.) Owens zmeškal rozcvičku diaľky, neabsolvoval
ani jeden skúšobný skok a v kvalifikácii (limit 715 cm) sa
trápil. Prvé dva pokusy mal neplatné a pred posledným mu hrozilo,
že nepostúpi. ,,Ty to skočíš aj so zatvorenými očami,“
povzbudzoval ho Luz. Jesse napokon postúpil. Vo finále po svojom
piatom pokuse viedol Luz. Obaja skočili navlas rovnako (787 cm),
lenže Nemec mal lepší druhý pokus. ,,Keď som sa pripravoval na
piaty pokus, ktorý mi vyšiel ako víťazný, Luz mi poradil, aby
som si o trochu predĺžil rozbeh. Bola to zlatá rada.“ Piaty
Owensov pokus meral 794 cm, šiesty dokonca 806 cm. Týmto výkonom
by vyhral olympijskú diaľku v Londýne 1948, Helsinkách 1952,
Melbourne 1956, tretí by skončil v Ríme 1960, druhý v Tokiu 1964,
tretí v Mníchove 1972 a v Montreale 1976!
Po treťom triumfe
na dvojstovke sa jeho program naplnil. Do štafety 4x100 m s ním
nerátali. Kouč Lawson Robertson to komentoval tendenčne: ,,Owens
zožal už dosť slávy a nazbieral veľa medailí. Chceme dať šancu
aj iným, aby spoznali, aké je to byť na stupni víťazov.“ Až
ráno pred finále nastala zmena: na prvé dva úseky zaradili dvoch
najrýchlejších zo stovky. Zhodou okolností z atletického tímu
USA vypadli Stolter a Glickman, jediní dvaja Židia... Štafeta,
ktorú rozbiehal Owens, zabehla ako prvá pod 40 sekúnd. Svetový
rekord 39,8 vydržal dvadsať rokov! Owensove výkony predbehli čas.
Skončil v najlepšom veku, ešte v rozkvete – počas berlínskej
olympiády nemal ani 23 rokov... Na newyorskej aleji Broadway ho po
príchode domov čakala jazda v otvorenom kabriolete, konfetová
oslava, tisícky gratulantov. Americký prezident Franklin Delano
Roosevelt sa mu však nepoďakoval, ani ho neprijal v Bielom dome,
aby nestratil v nadchádzajúcich voľbách body najmä na juhu.
,,Keď som sa po tých všetkých príbehoch s Hitlerom vrátil do
svojej rodnej krajiny, nesmel som sedieť v autobuse vpredu, ale
musel som ísť k zadným dverám. Nemohol som žiť, ako som chcel.
Nepozvali ma síce, aby som si potriasol ruku s Hitlerom, ale
nepozvali ma ani do Bieleho domu, aby som si podal ruku s
prezidentom.“
Aj Americký olympijský výbor sa zachoval
macošsky – Sullivanovu cenu pre najlepšieho amerického športovca
získal v roku 1936 olympijský šampión v desaťboji Glenn Morris.
Jesse vtedy ironicky poznamenal, že Hitler mu aspoň zamával...
,,Jesse bol žalostne
chudobný, a tak som mu poradil, aby zanechal štúdium a bežal za
rýchlejšími peniazmi,“ priznal kouč Snyder. Hoci sprvu
odmietal, zlomili ho. Na jarmokoch behal sto yardov proti koňom a –
vyhrával. Sám trik odhalil. Jeho súpermi boli vznetlivé
plnokrvníky, ktorých výstrel natoľko vystrašil, že v prvom
okamihu nevedeli, kade bežať a kým sa spamätali, Jesse získal
rozhodujúci náskok. ,,Tajomstvo spočívalo vo vznešenosti koní,
lebo inak sú to tie najnervóznejšie zvieratá. Stačilo zohnať čo
najväčšiu pušku a vystreliť tesne v ich blízkosti. Kým džokej
koňa utíšil, mal som za sebou päťdesiat yardov.“
Päť
centov z každého dolára, čo zaplatili diváci, predstavenie
trikrát týždenne, aby uživil manželku (ženil sa skoro so
školskou láskou Ruth) a tri dcéry. ,,Ľudia tvrdili, že je to pre
olympijského šampióna ponižujúce. Čo som mal robiť? Mal som
štyri zlaté, ale z medailí sa nenajete.“ Stal sa z neho šoumen.
Bubnoval, stepoval, dirigoval, putoval po mestách s basketbalovými
žonglérmi Indianapolis Clowns (neskôr spolupracoval aj s Harlemom
Globetrotters) a súčasťou boli jeho bežecké vsuvky s
najrýchlejšími mladíkmi z okolia, ktorým dával náskok 10–20
yardov. ,,Stal som sa šašom. Súťažil som za peniaze všade a s
každým. Aj so
psami a dokonca aj s klokanmi.“
Neskôr
skrachoval ako podnikateľ. Ujal sa však ako populárny džezový
moderátor v rozhlase, založil si reklamnú agentúru, stal sa
vyhľadávaným rečníkom na slávnostných udalostiach. Jeho
spolupracovníci o ňom vraveli, že je najrýchlejším človekom
planéty. Všetko zázračne stíhal. A nakladal si toho na seba
náramne veľa...
,,Vždy som miloval beh,“ vyznal sa.
,,Bolo to niečo, čo ste mohli robiť sami, vlastnými silami. Mohli
ste si zvoliť akýkoľvek smer, rýchlosť, bojovať s vetrom a
cítili ste sa ako on. Vypátrali ste silou svojich nôh a odvahou
svojich pľúc nové výhľady.“
Práve
tento orgán ho zradil. Tuhý fajčiar (denne aspoň škatuľka
cigariet, a to 35 rokov...) skonal vo veku 66 rokov. Aj tie
najrýchlejšie pľúca dostihla – rakovina...
,,Bol jedným
z najlepších ľudí, akých som stretol; aj keď väčšinu času
na dráhe som strávil tak, že som sa díval na jeho chrbát."
Ben
Johnson, americký atlét
