Čo je talent? A prečo treba búrať mýty!

Hneď na začiatku treba vysvetliť niektoré veci, lebo viacerí z vás už teraz na základe tiráže odhadujú, o čom ďalšie riadky budú. V prvom rade, ak che byť niekto úspešný, tak musí veriť v drinu – inak to nepôjde. V tom našom športovom svete koluje toľko poloprávd a mýtov, že sa postupným opakovaním stávajú pravdou. A to nám nedá občas spávať. Každý talentovaný jednotlivec, ak chce mať úspech, musí na sebe pracovať a rozvíjať sa nielen po kondičnej, ale aj po technickej, duševnej, fyziologickej a relaxačnej stránke. V tak rozšírenom športe, akým je atletika, samozrejme záleží aj na druhu disciplíny. Keď som bol mladší, myslel som, že aj guliari musia denne nabehať porcie kilometrov a teraz už viem, že to je hlúposť a ich dril sa odohráva najmä v posilňovniach a na vzpieračských pódiách. Osemnásť rokov sa pohybujem v atletickom svete, videl som viacero špičkových atlétov v akcii a bavil sa s trénermi, ktorých zverenci priniesli medaily z olympiád, prípadne držia svetové rekordy. Sám sa v trénerstve pohybujem od roku 2008, keď som ako asistent Vlada Handla v našom klube veľa vecí zistil a na veľa vecí som si spravil názor. Vlastnú bežeckú skupinu mám asi tri roky a zatiaľ sa mi (nám) s občasnými mráčikmi darí.

Bez talentu? Tak veľa šťastia…

Je ťažké definovať niečo tak zložité, ako je talent. S Vladom Handlom som sa rád škriepil o tom, čo to vlastne je. Vlado zvykol tvrdiť, že to je súbor vrodených fyzických vlastností (podiel svalových vlákien, VO2max, somatotyp, motorická docilita – čiže schopnosť rýchlo a efektívne si osvojovať nové pohyby, sila a podobne). Ja som k tomu pridával ešte psychosomatické vlastnosti, keďže sa často stáva, že aj jednotlivec, ktorý spĺňa tie Handlove atribúty, na vrcholnej akcii z nepochopiteľných príčin zlyhá. Tu sme sa rozchádzali, ale iba v tom, či je toto súčasť talentovej výbavy alebo ide už o samostatnú disciplínu. Pričom obaja sme po pravde vedeli, že ide o nevyhnutný faktor na úspech. No a potom je tam tá drina, poctivosť, cieľavedomosť, disciplína, uvedomelosť… a mohli by sme to nazvať mnohými inými vecami. Obaja sa tiež zhodujeme, že talent je niečo dané, niečo čo sa dedí (veda hovorí, že najmä po materskej línii) a niečo, čo nie je dopriane každému. Nájdu sa takí, ktorí sa s touto nespravodlivosťou odmietnu zmieriť a budú si namýšľať, že oni ten chýbajúci talent nahradia usilovnosťou. Idú proti rokom poznávania tejto problematiky, proti rokom štúdií a proti prírode. Lebo talent je (a možno to niekoho prekvapí) aj exaktne merateľná veličina. Na každý druh športu treba iné determinanty pre dobrý výkon. Videl som za svoj život už dosť príkladov, keď priemerne trénujúci talentovaný flákač dosahoval vyrovnané výkony s tvrdo pracujúcim netalentovaným jedincom. A keď ten talentovaný k tomu všetkému ešte aj na sebe pracoval, priepasť medzi ním a jeho netalentovaným rovesníkom sa ešte viac rozostúpila. Konkurovať mu už potom mohli iba podobne talentovaní a v ich súboji už okrem miery talentu záležalo aj na tom, kto tomu tréningu koľko dal a najmä ako trénoval. Viem o čom hovorím, sám som talentovaný nikdy nebol a veľmi pomaly som sa učil všetko nové. Som klasický pracant, ktorý sa z nadmieru nešikovného človeka vypracoval na celkom slušného bežca, pravda iba po určitý limit. Poznanie, že nie som talentovaný, mi pomohlo prekonať veľa vecí a trénovanie sa stalo väčším zážitkom.

Zmeraj to a uvidíš!

Robím behy a trénujem aj mladých bežcov. Riadim sa pritom rokmi, ktoré mám za sebou a skúsenosťami, ale samozrejme, pomáham si najmä skúsenosťami druhých ľudí. Veľa svojich názorov konfrontujem s trénermi, ktorí už v minulosti dostali svojich zverencov na seniorské majstrovstvá sveta a OH a som rád, že väčšinou sa zhodujeme v podstatných veciach. Myslím si, že po tom všetkom, čo poskytuje literatúra a názory úspešných trénerov, je zrejmé, že talent je rozhodujúca veličina v otázke športovej výkonnosti. Platí preto, že každý tréner by mal mať zmapovaných svojich zverencov, aby vedel, čo sa od nich do budúcnosti dá čakať. Ja za svoju skupinu môžem povedať, že mám takto otestovaného Jakuba Kopiara, ktorému bol vykonávaný spiro-ergometrický test na zistenie maximálnej spotreby kyslíka vzhľadom na telesnú hmotnosť, spotrebu kyslíka na úrovni anaeróbneho prahu, na úrovni aeróbneho prahu, maximálnu tepovú frekvenciu, maximálnu dosiahnutú rýchlosť v km/h v poslednej minúte testu, rýchlosť na úrovni aeróbneho a anaeróbneho prahu a na záver koncentráciu laktátu v krvi. To je približne súbor vecí, ktoré by mal mať každý tréner k dispozícii a podľa nich aj pracovať so zverencom. Veda ide predsa ruku v ruke so športom vo všetkých ohľadoch, aj v tých negatívnych (doping). Prečo ju nevyužívať v procese prípravy? U Kuba sa zistilo to, čo som ja predpokladal už pred testmi. Pomerne nízka hodnota VO2max (56,30 ml/kg/.1min). Literatúra hovorí, že tie lepšie ukazovateľa sa začínajú od cifry 65 ml/kg.1min a vyššie, mnoho ľudí, ktorí ani aktívne nešporujú sú prekvapení pri lekárskych testoch, že majú výborné ukazovatele VO2max. Čím to je, ak nie talentom? Kubo už tri roky beháva, maká a predsa má nízky ukazovateľ, na rozdiel od niekoho, kto vykonáva túto činnosť iba niekedy, prípadne vôbec. Potvrdili sa moje domnienky, že Jakub Kopiar nie je práve oslnivý talent a preto by bolo bláznovstvo, aby som mu vštepoval, že talent sa dá nahradiť drinou, systematickým tréningom, sebazaprením a že môže byť z neho aj tak majster sveta. Skôr sa snažím viesť ho cestou, akoby bol talentovaný, čiže trpezlivo s ním rozvíjať na začiatok všetky možné oblasti prípravy – flexibilitu, rýchlosť, frekvenciu, odraz, silu, motorické zručnosti. Kubo sa zlepšuje, ale potrebuje na to čas. Je ako ja svojho času – nie je nadaný na pohybové schopnosti, basketbal hrá podobne ako ja – biedne. Má vlastnosť, ktorá je väčšine ľuďom veľmi sympatická – chuť makať. Vďaka tomu predčí nejedného talentovanejšieho Slováka, ktorý netrénuje dobre, prípadne trénuje veľmi málo, ale na vyšší kariérny rast to aj do budúcnosti stačiť nebude. Rád by som touto cestou zbúral mýtus (alebo aspoň vytrhol prvú tehlu), že vôľa a drina predčí talent.

Výsledky v mladosti? Áno, aj bez talentu…

Vlado Handl svojho času navrhoval, aby sa všetci nadaní žiaci na Slovensku otestovali podobne ako Kubo. Pravda, závisí od formy testovania – je zbytočné vrhačovi merať VO2max a bežcovi je zbytočné merať na platforme rýchlosť členka. Ale aj keby boli všetci testovaní komplexne, bol by to zásadný krok dopredu. Takto by sa oddelilo zrno od pliev. Možno to prirovnanie je opäť kruté, keď sa mnohí medzi tými plevami nájdete (ako ja). Ale pokiaľ sa snažíme pozdvihnúť atletiku a ozaj chceme dať vyniknúť šikovným jednotlivcom, niet zrejme inej cesty. Subjektívne posudzovanie talentu má budúcnosť ako podenka, jeden deň je tu a na druhý deň jej niet. Ľudia neznalí si myslia, že mieru talentu vykresľujú výsledky na športových podujatiach. Áno, aj tie dajú informáciu, ale nie sú smerodajné. Už len z toho dôvodu, že príroda akosi zariadi, že si nie sme všetci rovní. A kým jeden meria v štrnástich rokoch 170 cm, iný po biede 150 cm. A že neprekvapí, že ten silnejší, vyšší je aj rýchlejší. A najmä športu neznalí rodičia takéto výsledky dávajú do súvisu s talentom a neskôr sa nestačia čudovať, akože je to možné, keď ich šampión po pár rokoch prehráva s krpcom, ktorého meno si dovtedy ani nemali dôvod zapamätať. Inou vecou je, ak začne talentovaný jedinec priskoro tvrdo makať. Je to ako s alkoholom – aj podľa lekárov v malom množstve lieči, vo veľkom výrazne škodí. Máme trend tvrdo hnať za výsledkami starších, ba dokonca mladších žiakov, lebo nás láka byť v spoločnosti tých top, ktorých Slovenský atletický zväz podporuje a my ich azda už vidíme o štyri roky na OH v Tokiu. Aj pre toto výsledky nepovažujem za adekvátny ukazovateľ miery talentu a snažím sa zbúrať už druhú zafixovanú teóriu trénerských rojkov – talentované deti majú výborné výsledky už v žiakoch a postupne sa už iba lepšia, najmä tým, že stále viac a viac sa im zvyšujú tréningové dávky.

Rob všetko

Raz som sa stretol na Kanárskych ostrovoch s holandským trénerom Eugenom van Kruchtenom, ktorý svojho času trénoval slovenskú osemstovkárku Paulu Habovštiakovú. Zaujalo ma jeho rozprávanie o všestrannej príprave holandských atlétov, ktorí od žiackych rokov obvykle prechádzajú cez viacboje. Až neskôr sa rozhodujú, kde zakotvia. Ja sa snažím tento rámec napĺňať aspoň do určitej miery a môžem konštatovať, že mladí ekipári vedia prekážky, trénujú maximálnu rýchlosť, vedia skákať do výšky aj do diaľky. Osobne sa domnievam, že najnadanejšia členka našej grupy je Zuzana Švejdová, ktorá je všestranne športovo nadaná. V škole patrí k najlepším pingpongistkám, naučila sa vďaka našim basketbalovým tréningom hrať veľmi pekne túto hru (hoci s jej malou výškou má výrazný hendikep), v minulosti hrala aj futbal, naučila sa štýlovo perfektne plávať, zvláda gymnastické cvičenia, je dostatočne flexibilná, tento rok zbehla veľmi dobré časy na krátke trate, v hale dokázala výborne behať prekážky na obe nohy, do výšky vie skočiť nožničkami 126 cm, do diaľky 450 a v trojskoku rovných desať metrov, odrazmi na desať skokov atakuje hranicu 23 m, pri dvojnásobnom počte vie 44 m, akurát jej toľko nejdú vrhy bremenami, čo je pri jej subtílnej postave pochopiteľné. Má výborné somatické parametre, pri výške 154 cm váži 33 kíl a vzhľadom na to, ako vyzerajú obaja rodičia, je predpoklad, že nebude v budúcnosti bojovať, ako neraz baby bojujú, s nadváhou. Má vysokú mieru motorickej docility, rýchlo chápe nové veci, je cieľavedomá, pracovitá. Mňa najviac zaujíma fakt, že je mimoriadne vytrvalá, čo dokazuje okrem iného jej čas na desiatke v Malackách 43:55 min, ktorý nemožno považovať za výsledok tvrdej driny, ale prirodzenej miery talentu, vzhľadom na charakte tréningov, ktoré robí. Toto všetko sa veľmi príjemne píše, ale kým Zuzku neotestujeme podobne ako Kuba, budeme sa len domnievať, že je talentovaná. Tento súbor optických zistení však ja osobne považujem za rozhodujúcejší determinant vzhľadom k budúcnosti na dlhých tratiach. Myslím, že aj bežec by mal byť všestranne rozvinutý. Pozor, za všestrannosť u mládeži nepovažujem to, že kombinujú napríklad dva technicky nezlučiteľné športy – cyklistiku a beh. Cyklistika vplýva negatívne na beh – to je ďalší názor, ktorý sa nestretáva s pochopením u verejnosti, keďže pri cyklistike sú zapájané úplne iné svalové partie a kým beh je záležitosť lahodného odrazu a práce členka a lýtka, cyklistika je cyklický pohyb, vychádzajúci najmä z práce stehien. Zle sa mi však v prípade Zuzky argumentuje, keďže nemám v rukách papier z testov (robia sa od pätnástich rokov, zatiaľ je čas…) a Zuzka má zatiaľ vzhľadom na svoje žiacke súperky o niečo slabšie výsledky, keďže sa u nej zameriavam aj na iné veci, ako samotnú bežeckú vytrvalosť. Domnievam sa, že príkladov pre moje tvrdenie, je neúrekom na svetových ováloch. Vyberiem si Mo Farraha, britského vytrvalca so somálskym pôvodom. Ten je evidentne vytrvalý a evidentne rýchly, keď vie v desiatke posledné kolo za 53 sekúnd. Pohľad na jeho telo, jeho pohyb a jeho prácu, ktorá vychádza z výbornej činnosti členkov, dáva tušiť, že beh je komplexnejšia záležitosť. Teraz je Mo síce v podozrení, lebo sa doňho obuli Kremlom platení hackeri o tom, že zapredná WADA mu schválila doping, ale táto rozprávka nie je na programe dňa.

Sú to chyby alebo úmysel?

Možno, že mnohí už prestali čítať a ďalej si budú myslieť svoje. Za ten čas, čo trénujem som sa naučil zrejme jedno zásadné krédo – menej je niekedy (a takmer vždy) viac. Už sme tu mali penzum hviezd, ktoré zažiarili najviac v sedemnástich rokoch, prípadne skôr. A potom zhasli, možno predtým ešte trochu zablikali. Je to tým, že by zrazu zázračne stratili talent? Asi nie. Skôr boli od začiatku chybne vedení, prípadne talent nikdy nemali a aspoň na chvíľu sa riadili tým nepravdivým krédom, že drina predčí talent. Možno do určitého veku aj hej, ale veľká atletika sa začína od osemnástich rokov. Je príznačné, že tréneri, ktorí sa týchto chýb dopustili, takto trénujú aj ďalej. Zrejme v očakávaní, že raz príde niekto, kto to vydrží a dá po nose tej večne opakovanej skutočnosti a pravde. Prípadne preto, že sa mu nechce čakať na to, že atlét dospeje a radšej z neho spraví (pseudo)hviezdu v mladosti. Často som počul názory typu – „ja sa s ním budem piplať a on sa na to vykašle“ alebo „ja ho pripravím a mne ho niekto vezme“. Stáva sa. Trénerstvo je nevďačné povolanie, ale ja opäť skúsim hodiť do pľacu polemiku – ak tréner dobre vedie svojho zverenca, má dôvod sa naňho zverenec vykašlať, prípadne odísť k inému trénerovi? Ja som mladý a rozhodol som sa, že všetkých svojich mládežníckych pretekárov budem pripravovať tak, akoby mali v dospelosti ísť na OH. Budem ich pripravovať všestranne, s dôrazom na rýchlosť, na správnu techniku, na dostatočnú silovú prípravu. A nebudem sa hnať a budem musieť zhrýzť porážky od tých, ktorí podľa môjho názoru sú buď predčasne vyhnané talenty alebo sú to makajúci netalentovaní dríči, ktorí ale časom odpadnú (lebo prírodné zákony fungujú). Ak ich bude porážať niekto talentovanejší (a to sa uvidí v junioroch a vyššie), budem jedine rád. Lebo to bude potvrdenie mojej teórie, že talent je rozhodujúci. Nie som žiadny bláznivý rojko, ktorý by na večeru konzumoval divé huby a preto tuším, že to nebude jednoduché, ba možno to bude nepriechodné. Ale aspoň budem môcť na konci svojej strastiplnej cesty povedať, že som pre to urobil maximum. Myslím, že mnoho trénerov to o sebe povedať nemôže a preto tak aj naše behy na Slovensku vyzerajú.

Netalentovaní sú potrební tiež!

Na záver pár slov pre väčšinu – teda pre netalentovaných. Netreba smútiť. Atletika (ale zrejme asi každý šport) ponúka dostatok možností na to, aby nás bavila všetkých rovnako. Ja som zistil, že dokážem prekvapovať sám seba a viem poraziť aj tých, o ktorých som presvedčený, že sú talentovanejší, ale ich tréningy zrejme za veľa nestoja a robia priveľa chýb. V mojej disciplíne (3000 m cez prekážky) som bol posledné roky najlepší na Slovensku, čo ale opäť nie je dôvod „robiť ramená“, lebo časmi na úrovni 9:20 a občas menej, nikoho príliš neohúrim. Som zvedavý, či sa tu nájde do pár rokov niekto, kto zbehne pod 9:10 min, ale pochybujem. Je tu pár mladších pretekárov, ktorí by to dať mohli, ale ani oni a ani ich tréneri sa zrejme neprenesú cez vžité nešváry, ktoré sú viditeľné v ich behu. Rád by som sa mýlil.  Aj netalentovaní môžu tvrdiť hudbu, navyše na Slovensku, kde tých talentovaných nie je veľa a väčšina z nich nám končí v dorasteneckom veku. Azda najväčší prínos pre netalentovaných je v tom, že môžu byť pomocníkmi tým šikovným, ich pravou rukou, ktorá ich v čase, keď to budú potrebovať, nesklame. Dúfam, že tento článok vyvolá diskusiu a prinúti sa zamyslieť. Nie je v ňom nič, čo by už dávno niekto iný nepovedal. Sú v ňom moje názory a domnienky. Na záver celého článku možno konštatovať, že roky trénovania ešte z nikoho trénera nerobia. A naopak. Suverénne najhlúpejšie je však upierať niekomu názor pre jeho menšie osobné skúsenosti. Lebo ľudia aj vedia účinne využiť svoje zmysly – zrak a sluch. Ak vyslyšíte dostatok názorov, prečítate si dostatok poznatkov, pridáte k tomu vlastné pozorovanie a nie ste beznádejný idiot, môžete byť stokrát múdrejší ako tí, ktorí okolo seba šíria auru dokonalosti.