Bežím zamračeným dňom, voda mi preteká pod kostrčou, steká po mojich stehnách a napĺňa moju bežeckú obuv. V tejto chvíľi je úplne jedno, či mám na sebe obuv s ochranou proti vode či len normálne adidasky, za chvíľu sú rovnako mokré. Bežím, pretože beh mi prináša radosť, pretože beh ma napĺňa a to bez ohľadu na to, či som mal pred behom zlú náladu, alebo som bol šťastný. Bežím a nepremýšľam nad tým, že by som sa mal niekedy zastaviť, bežím a nepremýšľam o nesmrteľnosti chrústa. Bežím, užívam si každý nádych, užívam si, ako mojimi pľúcnymi pivničkami preteká kyslík, ako nimi prúdi život.
Bežím, nohami hladkám ihličie, trávu, brodím sa pretekajúcimi jarkami
(prečo by som sa im vyhýbal, keď už je moja obuv močiar), kĺžem sa po
kameňoch, preskakujem padnuté kmene. Bežím a zrazu cítim, ako sa mením v
obláčik pary, ktorá ešte pred chvíľkou zahaľovala moju tvár. Bežím a
cítim, ako prenikám do vesmíru a zároveň ma napĺňa všetok mier sveta.
Bežím, vlastne nie som nič, už som všetko...
Pýtate sa, kedy sa to odohralo? Odohráva sa to denne, stačí mi len vyjsť von, odlepiť jednu nohu od zeme, potom odlepiť aj druhú a bežať a bežať a bežať a vznášať sa nad zemou, a môžete mať všetko, čo si len v mysli predstavíte..., všetko, čo milujete..., všetko, čo ste schopní si vo svojej fantázii predstaviť a vysnívať...
