NEČAKANÁ PREMIÉRA
Pre Gabiku Gajanovú malo atletické leto vyvrcholiť v polovici júla na juniorských MS. Lenže nádejná Bobrovčanka si z prázdnin ukrojila ďalší mesiac. V Tampere nielenže skončila napriek zdravotným problémom na výbornom 4. mieste ako druhá najlepšia Európanka, ale osobný rekord 2:01,90 min jej zaistil letenku do Berlína. Seniorskú premiéru zvládla tiež na jednotku. Hoci nemá ani devätnásť, skončila celkovo 16. z 32 štartujúcich.
„Pred pretekmi som cítila veľkú nervozitu, no len čo som vstúpila na Olympijský štadión, všetko zo mňa spadlo. Povedala som si, že si idem preteky užiť, nemala som čo stratiť. Žiaľ, na semifinále, v ktoré som v kútiku duše verila, môj druhý najlepší výkon v kariére 2:02,57 nestačil. Som však vďačná za príležitosť štartovať na ME medzi dospelými. Bola to pre mňa výborná škola i cenná skúsenosť,“ pripomenula.
Gabika vie, o čom hovorí. V tomto roku definitívne končí svoje účinkovanie v mládežníckych kategóriách. „Dospelácka“ atletika je celkom iný svet. Ani v ňom však šikovná dievčina, ktorá sa v predošlých troch rokoch dostala na osemstovke na vrchole roka zakaždým do finále a dokonca dvakrát získala bronz, nie je bez šance. Cieľavedomosť, húževnatosť, bojovnosť a najmä tréner Pavel Slouka, ktorý priviedol na absolútnu svetovú špičku Luciu Hrivnák Klocovú, sú záruka jej napredovania.
BEHÁ AKO BORZAKOVSKIJ
Gabika Gajanová nemala ani štrnásť, keď v júni 2013 vyhrala osemstovku na otvorených majstrovstvách Moskvy za 2:15,83, a potom v septembri v Košiciach ukrojila ďalšie stotinky na 2:15,68 min. V tomto veku boli v celej histórii rýchlejšie len dve Slovenky, čo bol jasný signál, že na Liptove rastie ďalší osemstovkársky talent. V ďalších dvoch rokoch sa síce na tejto trati nezlepšila (na EYOF 2015 v Tbilisi štartovala na 400 m, ale vypadla v rozbehu), ale od predminulého roka patrí konštantne medzi najlepšie mládežnícke osemstovkárky sveta. Aj vďaka tomu, že zo zdanlivo beznádejnej zadnej pozície, podobne ako olympijský víťaz z Atén 2004 Jurij Borzakovskij, udrie vždy v pravej chvíli. Jej zdrvujúcemu záveru odolá len málokto.
Na premiérových ME do 18 rokov v Tbilisi 2016 si úžasným finišom - na méte 600 m bola posledná - vybojovala bronz. O rok neskôr na juniorských ME v talianskom Grossete takisto a znova vďaka parádnemu záveru. Do poslednej zákruty vbiehala predposledná, no v cieľovej rovinke „letela“ ako raketa. Duel o bronz vyhrala s dvojstotinkovým náskokom. Fantastický finiš predviedla aj v júli na juniorských MS v Tampere - v semifinále i vo finále, v ktorom skončila štvrtá.
O MEDAILU JU PRIPRAVILA CHOROBA
„V prvej chvíli prevážilo sklamanie, že to nie je medaila, na ktorú som si v minulých rokoch na vrcholných podujatiach tak trochu zvykla,“ priznáva Gajanová.
V cieľovej rovinke ešte stihla predbehnúť jednu z favoritiek, Etiópčanku Hailuovú, no ďalšie tri súperky už boli príliš vpredu. Za bronzovou Švajčiarkou Sclabasovou zaostala napokon o 61 stotín.
„Chvíľku som verila, že súperky dobehnem, ale v závere som už videla, že náskok tria predo mnou je priveľký. Ak by som začala s finišom o dvadsať metrov skôr, možno opäť získam medailu. Žiadne keby bolo keby však neplatí. Je to tak, ako to je - som štvrtá.“
Osemnásťročná Gabriela Gajanová, žiaľ, neabsolvovala tri tamperské behy stopercentne fit. V dejisku šampionátu ju od príchodu trápilo prechladnutie. Borila sa s nádchou aj kašľom, bez papierovej vreckovky sa nikam nepohla. Keď ju vytiahla aj v „call roome“, súperky len neveriacky zízali. Ani vo finále nebežala celkom zdravá. O to väčšiu cenu má jej parádny výsledok.
„Keď sme odlietali do Tampere, na budapeštianske letisko som prišla s horúčkou. Cítila som sa mizerne, dokonca v jednej chvíli sme s trénerom začali uvažovať, či má vôbec význam nastúpiť v takomto stave na štart,“ spomína Gabika na krušné chvíle. „Našťastie, mala som pri sebe skvelých ľudí – kouča Pavla Slouku a fyzioterapeutku Irenku Gajdárovú. Vďaka nej som najmä fyzicky všetko zvládla a sama seba som presvedčila, že napriek chorobe dokážem predviesť maximum.“
Kouč Pavel Slouka po návrate z Tampere otvorene priznal, čo naznačila Gabika: uvažoval, že ju v poslednej chvíli zo šampionátu odhlási. „Pred každým štartom som sa desil, čo sa bude diať na posledných 200 metroch, no ona v sebe vždy našla dostatok síl na finiš. Keď som sledoval záver finálového behu, ako sa postupne cez súperky prebíjala dopredu, nechápal som, odkiaľ berie tú energiu. Predviedla neuveriteľný výkon. Myslím si, že za normálnych okolností by bojovala o miesto v prvej trojke.“
Pavel Slouka: „Gabiku začal z ničoho nič trápiť spazmus v oblasti chrbta. Vďaka slovenskej fyzioterapeutke Alexandre Švarcovej, ktorá v Španielsku pôsobí dlhé roky, sa dostala z najhoršieho, no museli sme trénovať niečo celkom iné. Ustúpili sme od naplánovanej štvorstovkárskej prípravy, nič iné nám ani neostávalo. Namiesto toho sme robili veľa kompenzačných a posilňovacích cvičení. Na sústredení sme však aj tak spravili kopec dobrej roboty, preto som zo sústredenia odchádzal s pocitom dobre vykonanej práce.“
UČILA SA CESTOU NA TRÉNING
Gabrielu Gajanovú často porovnávajú s najslávnejšou Sloukovou zverenkou Luciou Hrivnák Klocovou, bývalou juniorskou majsterkou Európy, vicemajsterkou sveta, bronzovou na ME 2010 a piatou tisícpäťstovkárkou londýnskej olympiády 2012. Ani jedna nemala ešte sedemnásť, keď si na veľkom podujatí vybojovala prvú medailu. Obe získali cenný kov na MEJ v Grossete (Lucia v roku 2001 zlato, Gabika o šestnásť rokov neskôr bronz), obe zabrali vždy v správnom okamihu – na vrchole roka.
„Gabiku a Lucku ťažko porovnávať, každá dostala do vienka niečo iné,“ vraví Pavel Slouka. „Majú však spoločné, že v istej fáze som ich musel na tréningoch krotiť, keď si chceli pridať ešte čosi navyše. Obe zdobí usilovnosť, ctižiadostivosť, atletike sa venujú naplno.“
Slouka pripravuje Gajanovú tretí rok. Kým v minulosti za ním na tréningy do Martina dochádzala trikrát týždenne 70 km tam a 70 km späť („Doma v Bobrovci som chodila len klusať a sem-tam nejaké rovinky na futbalovom ihrisku, ľahšie úseky som odbehala na škvare v Liptovskom Mikuláši a na špeciálne tréningy som chodila do Martina“) od školského roka 2016/2017 už bolo, našťastie, všetko inak. Gabika prestúpila z evanjelického gymnázia v Liptovskom Mikuláši do rovnakého v Martine.
ADEPT NA KOVÁČOV REKORD?
Andrej Paulíny, o ktorom mnohí tvrdia, že je
momentálne náš slovenský bežecký talent so šancou konečne vymazať z
tabuliek už 44-ročný slovenský rekord 3:39,4 min Ivana Kováča na 1500 m,
nemusel riešiť podobné problémy s cestovaním na tréningy ako Gabika
Gajanová. Sedemnásťročný tínedžer žije v Kláštore pod Znievom a do
Martina to má do školy (študuje na SPŠ) a na tréningy približne 15 km.
Jeho
cesta do tréningovej skupiny Pavla Slouku bola priamočiarejšia ako
Gabikina. On sa na štadióne motal už v čase, keď uznávaný kouč trénoval
jeho otca Petra. Andrej neskôr na chvíľku pričuchol k triatlonu, no
napokon predsa len zakotvil pri atletike. Dobrá voľba: už má dva bronzy z
vrcholných šampionátov a v októbri zažije atmosféru olympijských hier
mládeže v Buenos Aires.
PO BRONZE Z ME: CHCEL SOM VIAC
V tomto roku sa situácia zopakovala: Andrej
na získal na ME do 18 rokov bronz, opäť v Győri. Rozbeh zvládol
profesionálne, do finále postúpil hladko. V ňom predviedol, čím sú
povestní azda všetci z martinskej tréningovej skupiny Pavla Slouku. V
cieľovej rovinke sa vymanil zo zovretia súperov, šprintoval až do tretej
dráhy a mohutným záverom si o 7 stotín vybojoval bronz.
„Finále
som trochu pokazil. Dvesto metrov pred cieľom ma zovreli tak, že ani
prácou lakťami by som sa zo zložitej pozície nedostal,“ tvrdí
sebakriticky Andrej. „Vtedy mi štyria súperi ušli, musel som ich
dobiehať a dvoch som už nestihol. Mohol som zabojovať ešte o lepšie
umiestenie. Moja tohtoročná medaila sa rodila oveľa ťažšie ako
vlaňajšia. Bežalo sa oveľa rýchlejšie, aj konkurencia sa zišla výrazne
silnejšia. Tentoraz nechýbali ani Briti, ktorí sú absolútnou európskou
špičkou na stredných tratiach.“
Kým pred
rokom talentovaný mladík bronzom prekvapil, tentoraz nie. Už v polovici
júna takmer štvorsekundovým zlepšením osobného rekordu na 3:54,99 min v
národnom programe chýrnej Zlatej tretry v Ostrave naznačil, že na ME
bude patriť minimálne k adeptom na jednu zo šiestich győrskych
miesteniek na OH mládeže. Po mítingu P – T – S v Šamoríne, kde sa len
pár dní pred európskym šampionátom zlepšil na 3:52,29 (vo veku 17 rokov
zabehol 1500 m rýchlejšie len jediný Slovák v histórii – Jozef Lenčéš
3:52,1 v roku 1974) sa však už začalo omieľať slovo medaila.
„Nečakal
som ju, predsa len boli to majstrovstvá Európy, vrchol sezóny pre
všetkých mojich rovesníkov. Mám bronz a je to pre mňa stále
neuveriteľné,“ hovorí Andrej Paulíny.
BEHAL OTEC, BEHÁ MAMA
Už sme spomenuli, že Andrejov otec Peter
kedysi tiež trénoval v Martine u Pavla Slouku („Behal som všetko od 800
do 5000 metrov približne do dvadsaťpäťky“), no bežecké gény zdedil aj po
mamke Kataríne, niekdajšej juniorskej vicemajsterke Slovenska v behu na
400 m (1993). V súčasnosti sa venuje najmä behu do vrchu - je
úradujúcou majsterkou Slovenska a dokonca i lanskou veteránskou
majsterkou sveta v kategórii 40 až 44-ročných. „Pre nás je atletika
prirodzenou súčasťou života, aj Aďa sme k nej viedli už odmalička,“
prezradil Peter Paulíny, ktorý synove atletické úspechy dokumentuje ako
rodinný fotoreportér, vozí ho na preteky a pomáha pri organizovaní
bežeckých podujatí. Napríklad v tomto roku priložil ruku k dielu pri
príprave 22. ročníka Behu na Zniev, kde jeho manželka získala s vyše
dvojminútovým náskokom titul majsterky Slovenska.
VOZIA MEDAILY, NO NEMAJÚ OVÁL
Bežecké talenty, a nie hocijaké, na
Slovensku nepochybne máme. Dokazujú, že držia krok s Európou, so svetom.
Nájdu sa aj špičkoví tréneri: jeden príklad za všetky - Pavel Slouka.
Majú však naše talenty adekvátne podmienky na napredovanie? Sotva.
Martinské talenty chodia neraz trénovať na ovál do Kysuckého Nového
Mesta. V 55-tisícovom meste s veľkou atletickou tradíciou, kde vyrástli
olympionici Lucia Hrivnák Klocová, Štefan Balošák či Miroslav Vanko,
totiž stále nemajú 400-metrový ovál s moderným syntetickým povrchom.
Alebo, žeby sa stal v najbližšom období nejaký zázrak?