Načítavam...
Beháme.sk
Zvoľte veľkosť písma:
AaAaAaAaAa
Beháme.sk

Juki Kawauči je zamestnaný, nemá trénera a dnes vyhral Bostonský maratón!

Juki Kawauči je zamestnaný, nemá trénera a dnes vyhral Bostonský maratón!
Podujatie sa konalo v nevľúdnom počasí - sprevádzal ho chlad, dážď a vietor
Japonský vytrvalec Juki Kawauči triumfoval na pondelňajšom 122. ročníku maratónu v americkom Bostone časom 2:15:58 h a stal sa prvým vytrvalcom z krajiny vychádzajúceho slnka od roku 1987, ktorý uspel v mužskej kategórii na najstaršom svetovom maratóne. Ešte o dva roky dlhšie čakali hostiteľské USA na prvenstvo v kategórii žien. Ukončila ho Desiree Lindenová, 42,195 km merajúcu trať zvládla za 2:39:54 h. Bostonský maratón sa uskutočnil v nevľúdnom počasí - sprevádzal ich veľký chlad (sotva 3°C), dážď a silný vietor. Obaja víťazi zinkasovali po 150 000 dolárov.

Lídri mužských i ženských pretekov dosiahli najslabšie časy za posledné štyri desaťročia. Pomalšie ako Kawauči bežal naposledy Američan Jack Fultz v roku 1976 (2:20:19), horší čas ako Lindenovej stačil na prvenstvo Gayle Barronovej z USA v roku 1978 (2:44:52).

Tridsaťjedenročný Kawauči, ktorý je známy častými súťažami v maratóne (v roku 2017 bežal 12, v tomto roku bol bostonský už jeho štvrtý), triumfoval s veľkým náskokom pred obhajcom Geoffreyom Kiruiom z Kene (2:18:23) a Američanom kenského pôvodu Shadrackom Biwottom (2:18:35). Japonec triumfoval vďaka skvelému záveru, keď necelé dva kilometre pred cieľom predbehol Kiruia.

Lindenová, ktorá žije v Michigane, bola v Bostone v roku 2011 druhá. Teraz však už v úvode pretekov uvažovala, že ani nedobehne docieľa: „Po tretej a štvrtej míli som cítila, že dnes asi preteky nedokončím,“ priznala Američanka bežiaca v „šuštiakovej" bunde, čiapke a rukaviciach. Na prvú priečku sa prepracovala na 35. kilometri.

Kto je Juki Kawauči?


Európski priaznivci atletiky ho poznajú najmä vďaka televíznym prenosom z maratónu v New Yorku. V roku 2014 sa mu na osemnástom kilometri zdalo tempo afrických hviezd príliš pomalé, a tak vyrazil vpred. Tento útok mu nevyšiel, ale ukázal svoju bežeckú odvahu. O rok neskôr ho kamery zachytili úplne vyčerpaného v cieli. Dobehol na šiestom mieste za troma Keňanmi a dvoma Etiópčanmi.

Juki Kawauči pochádza z predmestia Tokia a jeho osobný rekord v maratóne je 2:08:14. To by samo osebe ešte nebolo nič zvláštne, dokonca ani na japonské pomery. Veď od národného rekordu ho delia takmer dve minúty. Lenže Kawauči nie je profesionál. Týždenne si odsedí štyridsať hodín v kancelárii, kde pracuje ako úradník prefektúry Saitama.

To však nie je jediná jeho zvláštnosť. Ak si odmyslíme, že sa vyhýba publicite, čo môže súvisieť aj s jeho slabou angličtinou, je pozoruhodné, že nemá trénera, hoci v minulosti ho mal, a ako štátny zamestnanec nesmie dostávať žiadne sponzorské príspevky ani štartovné od organizátorov (odmeny za umiestnenia si môže nechať), takže všetky náklady si platí sám. 
Vlastnou cestou

Tento bežecký samotár popiera takmer všetky bežecké poučky. Dnes už má trénera kdejaký rekreačný bežec, ktorý je rád, že nejako dokríva do cieľa maratónu, a aj na vidieckych pretekoch vidíte mužov a ženy v tričkách od sponzorov, ktorí im platia štartovné či cestu na preteky. Predstava, že by sa niekto z nich čo len priblížil ku Kawaučiho úrovni, je čistá utópia. Veď slovenský rekord v maratóne je len tesne pod 2:10 a aj ten je už riadne bradatý. Pod 2:20 bežal naposledy Tibor Sahajda v roku 2017.

Zato Kawauči bežal v roku 2013 v rozpätí dvoch týždňov dva maratóny pod 2:10. V skutočnosti boli obidva tesne nad 2:09 (o päť a pätnásť sekúnd). To sa predtým a ani potom nikomu nepodarilo. V danom roku bežal štyri maratóny pod 2:10. Celkovo zdolal túto hranicu už osemkrát.

Väčšina špičkových maratóncov beží jeden maratón na jar a jeden na jeseň. V rokoch, keď sa konajú majstrovstvá sveta či olympijské hry, majú bolehlav z toho, či zaradiť aj tretí. A keď sa naň odhodlajú, často to dopadne katastrofálne. Stačí si spomenúť na vlaňajšie zlyhanie Keňanov na majstrovstvách sveta v Pekingu.

Kawauči si z počtu maratónov ťažkú hlavu nerobí. Zvykne ich bežať aj desať a viac ročne. A takmer vždy v popredí a s kvalitným výkonom. Veď v roku 2015 bežal horšie ako 2:20 len raz.

Jeho bežecké začiatky sa dajú označiť za typicky japonské. Tvrdá drina, množstvo zranení a v súvislosti s nimi neľútostný prístup trénerov, ktorí ho odstavili na vedľajšiu koľaj. Namiesto univerzity, kde by sa sústredil najmä na súťaže v špecificky japonskom štafetovom behu nazvanom ekiden, išiel na takú, kde bolo prioritou štúdium.

Paradoxne, práve na nej našiel trénera Seičiho Cudu, ktorý mu ukázal iný prístup k behaniu, ako je v Japonsku bežný. Menej drilu, viac zábavy. A najmä zlepšil jeho zlú techniku, ktorá viedla k zraneniam. Kawauči zvykol pri došľape vytáčať pravú nohu smerom od tela, čím preťažoval ľavú časť tela. Zmeny čoskoro priniesli ovocie. Mladý bežec si nielenže výrazne zlepšil osobný rekord na 5000 metrov, ale aj sa kvalifikoval na ekiden, čo je sen každého japonského vytrvalca.

Ekiden bol však len prestupnou stanicou k maratónu, ktorý je jeho najsilnejšou disciplínou. Debutoval v roku 2009, ale slávnym sa stal o dva roky neskôr, keď na tokijskom maratóne dobehol ako prvý spomedzi všetkých domácich bežcov. V krajine, ktorá vytrvalostné behy miluje, to bola veľká vec. Vtedy vznikla aj jeho prezývka „občiansky maratónec“.

Krátko nato sa však s Cudom rozišiel. Nezhodli sa totiž na tom, kde a ako často by mal Kawauči súťažiť. On túžil behať po svojom. „Sám som si začal určovať tréningový program. Kým predtým bol beh pre mňa tvrdou prácou a viac povinnosťou, teraz som si začal vyberať preteky podľa vlastných predstáv a maratón sa stal mojou najzaujímavejšou disciplínou a spriaznenou dušou,“ povedal pre portál IAAF.

Milovaný a nenávidený


Na udivené otázky novinárov, prečo tak často súťaží, odpovedá, že preteky sú pre neho najlepším tréningom a pripadajú mu produktívnejšie ako dlhé obdobia tréningu. Okrem toho má sen odbehnúť maratón v každom štáte sveta. Možno by stálo za pozornosť pozvať ho na jeden zo slovenských maratónov. Na rozdiel od kenských či etiópskych bežcov by nič nestál a mali by sme tu skutočnú bežeckú hviezdu. Človeka ako sme my, ktorý chodí denne do práce, a napriek tomu dokáže držať krok s najlepšími.

Hoci je Kawauči štátny úradník, čo je takmer synonymum pre konformnosť, v Japonsku je považovaný za rebela. Ide totiž proti komercializácii behu. Obyčajní ľudia ho milujú, ale v samotnej bežeckej komunite príliš obľúbený nie je. Adaharanand Finn v knihe o japonskej bežeckej kultúre The Way of the Runner píše, že ostatní bežci ho považujú za blázna. Brett Larner, autor bežeckého blogu Japan Running News o ňom povedal: „Veľmi otvorene hovorí o nedostatkoch korporátneho systému a to mnohých vytáča. Niektorí ho skutočne nenávidia. Idú na preteky, len aby porazili Jukiho. On to miluje, pretože na neho reagujú.“

Samotný Kawauči nie je konfrontačný typ, ale je nepochybne tvrdohlavý a cieľavedomý. Finnovi o svojom postoji k behaniu povedal: „Chcem dokázať, že aj bežec, ktorý mal vážne zranenie a bol frustrovaný, sa dokáže vrátiť. Chcem porážať elitných bežcov bez toho, aby som sa pridal k firemnému tímu.“

Dodal, že chce mladým bežcom ukázať, že behanie bez trénera môže byť oveľa väčšou zábavou. Pripomína, že aj kenskí bežci alebo Usain Bolt majú z behu potešenie. „Často tam, kde je zábava, je aj úspech,“ vysvetľuje. A dodáva, že staromódni japonskí tréneri ničia bežcov. Mesačne nútia študentov na školách behať aj osemsto kilometrov. Kawaučiho bežná dávka je 550 kilometrov.

Mimochodom, svoj tréningový režim opísal v rozhovore so Sarah Barkerovou takto: „V pondelok a utorok 20 kilometrov v tempe 5:00 na kilometer, v stredu intervaly, vo štvrtok, piatok a sobotu 20 kilometrov a v nedeľu preteky. Trénujem raz denne ráno. V práci som od 12:45 do 21:15. Pracujem v škole pre vzdelávanie dospelých. Preberám poplatky a odpovedám na telefonáty.“

Kawauči svojím prístupom k tréningu a súťaženiu pôsobí ako netypický Japonec, ale niekedy sa prejaví takmer stereotypne japonsky. Keď v roku 2012 skončil na maratóne v Tokiu na štrnástom mieste, svoj výsledok považoval za taký hanebný, že si oholil hlavu. V októbri 2014 skončil tretí na Ázijských hrách. Väčšina bežcov by to považovala za vynikajúci výsledok, ale nie Kawauči. Vyhlásil, že kým sa nezlepší, nebude usilovať o nomináciu na majstrovstvá sveta v Pekingu. Nakoniec do čínskej metropoly naozaj necestoval.

Na predchádzajúcom šampionáte v Moskve skončil osemnásty, ako najhorší z Japoncov. To ho tak rozladilo, že na druhý deň po súťaži sa išiel „vybehať“ 24 kilometrov. A to isté zopakoval aj na ďalší deň. Neskôr priznal, že to bola prehnaná reakcia. Ukazuje to však, že aj keď hovorí, že beh má byť potešením, na výsledkoch mu skutočne záleží.

Už v roku 2012 sa zdalo, že by sa mohol prebojovať na olympijské hry do Londýna. Na jednom z kvalifikačných pretekov vo Fukuoke bol najlepším z Japoncov, ale národná atletická federácia tvrdila, že jeho čas nebol vo svetovom meradle dostatočne konkurencieschopný. Kawaučiho priaznivci boli presvedčení, že to bol len trest za to, že ich miláčik si robí po svojom a kritizuje praktiky v japonskej atletike. Samotný Kawauči priznal, že jeho čas nemal svetovú úroveň. Tým však ukázal, že profesionáli, ktorých porazil, sú na tom ešte horšie. Bol to jeho typický spôsob – nikoho priamo neurazil, ale všetkým bolo jasné, čo má na mysli.

Po „neúspechu“ na Ázijských hrách povedal, že pri súčasnej výkonnosti nemajú japonskí maratónci šancu uspieť na olympijských hrách či majstrovstvách sveta. Sám však dúfa, že svoje hranice ešte posunie. V Riu chcel prekonať japonský rekord 2:06:16, to sa mu však nepodarilo a na majstrovstvách sveta v Londýne 2017 dobehol 9. za 2:12:19.
16.4.2018 / Cestné behy / Autor: Tomáš Mrva/AP/WebNoviny.sk © SITA Všetky práva vyhradené. /  Foto: SITA/AP