Načítavam...
Beháme.sk
Zvoľte veľkosť písma:
AaAaAaAaAa
Beháme.sk

Kto je maratónec? Ten, čo beží maratón pod 3, alebo ten, čo ho "len" absolvuje?

Kto je maratónec? Ten, čo beží maratón pod 3, alebo ten, čo ho "len" absolvuje?
Svetovým trendom v maratóne je umožniť čo najviac ľuďom maratón absolvovať. Zámerne nehovorím odbehnúť, ale absolvovať, pretože to nie je to isté. Majú pravdu tí, čo hovoria o devalvácii "mystéria" maratónu tým, že sa stále predlžujú limity, za ktoré môžu ľudia maratón absolvovať, alebo tí, čo volajú po tom, vrátiť sa späť do treniek a tielok a umožniť štartovať len tým, čo maratón skutočne odbehnú?
"Things to Do Before I Die" - Veci, ktoré mám urobiť pred tým ako zomriem. To je motto tých, čo sa snažia žiť a život si užívať. Ľudí, ktorí pochopili, čo je to žiť tu a teraz.

Téma, ktorá doslova hýbe celou bežeckou komunitou a je jedno, či sa pozriete na bežecký web, či web nejakého maratónu v Európe, Amerike, Ázii či v Afrike. Vždy nájdete dva názory, ktoré sú si podobné ako noc a deň, ako black and white. Jeden zastávajú tí, ktorých si beh podmanil, pretože maratón pre nich predstavuje skutočnú výzvu, výzvu niečo v živote dokázať, posunúť svoje hranice niekam veľmi vysoko, ale zároveň zostať pri tom na zemi. Maratón je krásna výzva a pravdu povediac nevidím dôvod, prečo by to malo byť niekomu zakazované len preto, že nedostal od Boha pohybový talent, zato ale dostal vôľu a odhodlanie plniť si svoje sny. A sen MARATÓN, to už je poriadny sen, sen, ktorý je vidieť, sen, ktorý je cítiť, teda cítim ho v celom tele, keď sa na neho pripravujem a keď ho potom absolvujem. Jediné, čo neuznávam, je vyraziť na maratón bez prípravy. Každý, kto sa na neho poctivo pripravuje a potom ho úspešne absolvuje, je pre mňa VÍŤAZ a o to ide predovšetkým. Byť víťazom pre seba, pretože to robíme predovšetkým pre seba. To, že potom môžeme v kruhu rodiny, v kruhu priateľov rozprávať o tom, čo sme v príprave všetko podstúpili, čo pri vlastnom zdolávaní maratónskej trate museli prekonať, obdiv, ktorý za to zožneme, je len čerešnička na torte. Čerešnička veľmi sladká, ale stále len čerešnička, pretože to, čo cítime vo vnútri seba, to vám priatelia nemôže nikto dať, ale už tiež nikdy vziať a preto stojí za to na maratón vyraziť.

Viem, stará škola bežcov (tí čo vravia, že maratón sa musí bežať najlepšie pod 3 hodiny, inak to nie je maratón), toto neuznávajú. Práve pre nich sú títo "chodci" na trati prekážkou a tí, čo mystérium maratónu devalvujú. Priznávam, že som patril tiež medzi nich. Pred deviatimi rokmi som pochopil svoj omyl a prestúpil na druhú stranu barikády. A nebolo to preto, že by som ešte nestíhal maratón pod 3, ale preto, že som pochopil absurditu svojho uvažovania. Proste mi došlo, že nie som ten, čo by mal iných súdiť. Áno, chápete to správne, je to rovnaké ako vo všetkom ostatnom, čo človek robí. Odsúdime druhého, zaškatulkujeme si ho a nie je sily, ktorá by to zmenila. Bohužiaľ nechápeme, že tým škatulkovaním odsudzujeme len seba. Odsudzujeme sa k tomu byť perfektný a vo chvíli, keď nie sme schopní už svoje kritériá plniť, sa odsúdime k nečinnosti. Odsúdime sa k nečinnosti, pretože ako by to vyzeralo, keby sme zrazu začali tvrdiť niečo iné, ako sme tvrdili doteraz? Väčšina týchto ľudí už potom nikdy nevybehne, je im ľúto, že nemôžu vybehnúť, štve ich to, štve ich každý, kto sa nejako hýbe a neláme si hlavu s nejakými pravidlami a kritériami, ktoré my považujeme za sväté. 

V Amerike si dali bežeckí puritáni - tí, čo sú proti tým, čo v ich očiach len maratón absolvujú - prácu a spočítali priemerné časy mužov a žien, ktorí dokončili nejaký maratón v USA v roku 1980 a potom v roku 2008 a dospeli k týmto číslam:

MUŽI

V roku 1980 bol priemerný čas dokončeného maratónu 3:32:17, čo zodpovedá 5 minútam na kilometer, v roku 2008 už 4:16, čo zodpovedá približne 6 minútam na kilometer.

ŽENY

U tých je to podobné. V roku 1980 bol priemerný čas všetkých žien, ktoré dokončili v USA nejaký maratón, 4:03:39 a v roku 2008 už to bolo 4:43:32.

Bežci puritáni ďalej uvádzajú, že viac ako polovica ľudí, ktorí v súčasnosti absolvujú maratón, majú nadváhu a ich hlavným cieľom je získať tričko a medailu, s tým, že sa tešia na deň, keď budú rozprávať o tom, ako trpeli pri svojej 11 minútovej "pretekárskej rýchlosti".

Maratón v Honolulu


Niektorí riaditelia pretekov sa snažia nájsť správnu mieru stanovenia konečného limitu, v ktorom je možné maratónsku trať absolvovať. Ale niektorí tento limit vôbec neriešia, napr. Maratón v Honolulu, kde nie je stanovený žiadny konečný limit. Minulý rok tu 44% štartového poľa absolvovalo maratón v čase nad 6 hodín. Niektorí maratónci sa v priebehu maratónu zastavili aj na obed :).

To je samozrejme extrém, ale prečo nie, viete ako by na tom zarobili všetky reštaurácie popri trati? Konečne by tak odpadli tie pripomienky a otázky, čo vlastne ten maratón prinesie NÁM. My z toho nič nemáme, tak sme proti.

A sme pri ďalšej záležitosti, ktorú treba vnímať, náklady na usporiadanie takéhoto mestského maratónu. Verte mi, idú do státisíc eur. Koľko si myslíte, že by muselo byť štartovné, keby na štarte stáli len tí, ktorí odbehnú maratón do 3 alebo 4 hodín? Koľko by takýto pretek pritiahol sponzorov, televíznych spoločností, divákov. Oplatilo by sa kvôli tomu uzatvárať celé mestá na 5-6 hodín? A čo maratóny v horách, v púšťach, na póloch. Aj keď tie maratóny v púšťach a na póloch nám aspoň môžu poskytnúť malú ukážku o cene, tam je to skôr o tom, kto si to môže dovoliť hlavne finančne. Som presvedčený, že pristúpiť na puritánske pravidlá, by viedlo k jedinému a to k tomu, že by bežecké topánky a bežecké oblečenie stálo 3x toľko čo dnes a tých ľudí, čo si môžu behanie dovoliť by bolo asi ako golfistov :). Myslím, že ani toto si pravoverní bežci neželajú, pretože to by ich zasiahlo veľmi výrazne. Ono si síce môžeme usporiadať nejaký "svoj" maratónik, pre pár bežcov, čo to zvládnu bežať veľmi rýchlo. Urobíme si ho sami pre seba, veľmi nás to nebude stáť. Budeme si behať dookola, dookola, okolo stola la la la, ale možno v kanadách, ako kedysi Emil Zátopek, ale ten to nerobil preto, že nemal v čom behať, ale preto, že to mal ako tréningovú pomôcku - ťažko na cvičisku, ľahko na bojisku! A ešte niečo, záujem o beh všeobecne by natoľko upadol, že by sme potom nemali komu rozprávať, a nikoho by nezaujímalo, že sme to dali zase pod 3 - 2:59:59 :).

29.12.2016 / Bežecká škola / Autor: Miloš Škorpil /  Foto: BIGSTOCK